Tridsiata ôsma
28. 4. 2013
MICHELLE
Vrátim sa k vedomiu.
Okolo hlavy mi pípajú nejaké mechanické potvory a k ruke mám pripojenú hadičku.
Žijem. Alebo dožívam?
Pokúsim sa pohnúť pažou, ale mám ju takú zmeravenú, že to predčasne vzdám. Cítim sa na hovno, a to hneď z niekoľkých dôvodov:
1) ruky a nohy mám studené ako ľad a nedokážem nabrať silu, aby som si ich zahriala,
2) v hlave mi duní akoby mi v nej stepovalo stádo slonov, a vôbec, prečo mám z vlasov nad uchom ufiknutú tri štvrtinu?? To ma strihal slepý kaderník, či čo?!
3) ako náhle pohnem ktorýmkoľvek prstom, puká mi v ňom a to z duše neznášam,
4) okolo postele mám zatiahnutý biely záves, ktorý mi ponúka štedrý výhľad na zavreté dvere,
5) v hrdle mám väčšie suchoty ako bezdomovec v peňaženke, a tiež sa mi zdá, že som zabudla prehĺtať sliny. Dá sa to?
6) pri pohľade pod prikrývku nemôžem prísť na to, prečo mi tak vytŕčajú bedrové kosti. Ale možno to robí iba ten uhol alebo erárna košeľa,
7) včera sa ma pokúsil niekto zabiť. Mňa. Osobu, ktorá by neublížila ani muche v tanieri. Prečo? Bol to človek, ktorý mi poslal list, alebo nie?
Nemôžem tu len tak nečinne ležať. Pokúsim sa posadiť, ale zastaví ma príval bolesti zo všetkých strán. So skrútenou tvárou sa zveziem späť do perín. Ešte nie.
Vtom sa otvoria dvere na izbe a vojde sestrička. Keď ma zbadá, z rúk jej vypadne váza s kvetinami. Šokovane cúvne a s krikom vybehne preč.
Tu to máme, tomu sa povie prvotriedne newyorské zdravotníctvo. Miesto toho, aby vás povzbudili úsmevom na dobré ránko, vám dajú otvorene najavo, že vyzeráte ako strašidlo. A to mám asi najdrahšiu poistku aká v štátoch existuje.
Práve sa rozhliadam po nejakom zrkadle alebo aspoň lesklej ploche, aby som si obzrela neupravenú tvár, keď dnu vtrhne doktor s dvoma sestrami. Jedna sa zohne, aby pozbierala črepiny zo zeme. Záves sa o čosi posunie a ponad lôžko sa vystrčí fúzatá hlava v bielom.
„Pozrime sa, kto sa nám prebral!“ Zatlieska rozrušene rukami. Usmievajú sa na mňa ako na mešec peňazí.
Doktor si sadne na posteľ a začne ma prehliadať. Napraví mi hadičku zastoknutú v predlaktí a nadvihne mi očné viečka. Au.
„Ako sa cítite?“ Spýta sa držiac mi pred očnou buľvou baterku. Napne ma z toho na vracanie.
„Bol..“ Prinútim sa prehovoriť, ale z úst mi vyjde iba tiché pípnutie. Skúsim to znova. „Bolo už aj lepšie.“ Zašepcem. Mám slabý hlások, ale inštinkt mi vraví, že od včerajšieho spievania to asi nebude.
„Spomínate si čo sa vám stalo?“ Pozrie na sestry a zblízka sa mi zadíva do očí.
„Áno.“ Odpoviem a hlava sa mi zatočí.
„Tak vravte. Čo sa stalo?“ Vypočúva ma. „A čo ste mali na sebe?“ Znovu mrk na sestričky. Vymieňajú si podivné pohľady akoby som tu ani nebola.
„Niekto ma postrelil. Myslím...“ Nemotorne preglgnem, aby som sa nezadusila vlastnou slinou. „Mala som oblečené... ružové šaty s k-kamienkami a výstrihom na chrbte.“ Čo to mám s hlasom?
Doktor sa pozrie do svojich lajstier a zase raz na vrchnú sestru.
„Správne.“ Ťukne perom a niečo si poznačí. Skúša ma ako na maturite, je to smiešne. Predsa si pamätám čo bolo včera, nevystrelili mi mozog.
„Ste ešte malátna, moja, máte za sebou ťažkú dobu. A komplikovanú operáciu.“ Milo sa mi prihovorí vrchná a natrasie mi perinu. Zdá sa, že mi tie informácie dávkujú pekne jednu po druhej.
„Akú?“ Logicky nasleduje moja dychtivá otázka. „Pokojne to vyklopte, ja to zvládnem.“ Hlas mi preskočí asi trikrát.
„Musím si máličko osviežiť pamäť.“ Zamrmle si doktor popod dlhočizné fúzy a nazrie do svojich dosiek so somárskymi ušami.
„Natrhnutá oblička, boli tam problémy... a viete, no...“ Našepkáva mu jedna zo sestričiek, očividne tá najmladšia, a čosi mu naznačuje rukami. Kto tu má amnéziu, ja či on?
„Ale pravdaže!“ Kývne doktor znalecky hlavou, keď sa rozpamätá na dávnu pravekú minulosť, a to včerajší večer. „Tá guľka vám roztrhla obličku, bol potrebný okamžitý zákrok. Kolegovia sa snažili, ale nedala sa už zachrániť.“ Súcitne ma potľapká po ruke.
„Som bez obličky?“ Hlúpo sa uisťujem.
„Bohužiaľ, museli vám ju odobrať, nebola funkčná.“
Nervózne zafuním. Prestanem sa tým na moment zaoberať, keď mi do očí vhupne kytica jazmínu položená na obločnici.
„Tie sú moje?“ Ukážem na ňu jedným chabo zdvihnutým palcom. Prečo vystrkujem palec?
„Všetky sú vaše.“ Vrchná sestra sa na mňa znenazdajky zazubí.
Všetky?
Aby mi to názorne predviedla, odtiahne záves od postele a mne sa prvýkrát naskytne otvorená vyhliadka na moju izbu utrpenia.
Jazmín, červené ruže a slnečnice nastrkané v ťažkých vázach na mňa vystrkujú svoje okvetné lístky a čakajú len na to, kým k nim privoniam. Sú VŠADE. Na každom kúsočku voľnej plochy, dokonca aj na dlážke a v umývadle. Je to tu ako v kvetinárstve. Tá správa o tom, že tu ležím sa rozšírila rýchlejšie ako mor. Ako rada by som sa zdvihla a prezrela si ktorá kytica je od koho, ale len čo spravím rýchlejší pohyb, mykne mnou ako po zasiahnutí elektrickým prúdom. Navyše som k tomu hlúpemu lôžku pripútaná infúziou.
Už-už sa chcem natiahnuť aspoň k ružiam na najbližšom stolíku a pichnúť do nich nos, no doktor mi do ruky vtisne pohár s neperlivou vodou. „Napite sa. Do dna.“
„Ďakujem.“ Vlažne sa pousmejem, odpijem si a potom pohodím hlavou na záplavu kvetov. „Od koho sú?“
„Predsa od pána Jacksona.“ Vrchná sestra skriví perfektne vytvarované obočie do vysokých oblúkov.
„A ostatné?“
„Všetky sú od neho.“ Poučí ma.
„Fíha!“ Zmôžem sa len na lacnú reakciu. „A-a vravel niečo? Ako sa tváril?“
„Je to úžasný chlap.“ Prisvedčí najmladšia sestra a drgne lakťom druhú. „Pozorovala som ho, keď pri vás zvykol presedieť celé hodiny. Stále sa s vami rozprával a hladkal vás. V jednu chvíľu plakal. Skoro rozplakal aj mňa!“
„Vážne?!“ S malou dušičkou si predstavujem jej patetický opis a na tvári sa mi usalaší dojatý úsmev.
„Spomínam si, že bol s vami pri prevoze, ale nezvládol to. Odpadol v sanitke.“ Potiahne nosom vrchná sestra, zjavne Michaelova veľká obdivovateľka. „Chvíľu si u nás poležal a keď sa dal dokopy, prinútili ho odísť a v pokoji si odpočinúť. Jeho ľudia ho museli doslovne odtiahnuť, vyčítal si to čo sa vám stalo.“ Obráti sa k ostatným sestrám. „Dobre hovorím?“
„Áno, áno.“ Trilkujú zborovo.
„Dofrasa, dofrasa.“ Uľavím si rozpačito. „To som práve nechcela.“
„Ale je na zjedenie, to vám poviem! S tou hrivou to vyhral, a tie sexy handry!“
„Dobre, upokojte sa všetky!“ Zavelí pán doktor až mu nadskočia matuzalemské fúzy, vstane a výhražne sa zamračí na kolegyne. „Nemôžeme na ňu vychrliť všetko naraz. Uvedomte si situáciu.“
„Ale ja chcem počuť všetko!“ Zakňučím ako malé šteňa a ruky zatnem v päsť, hoci riskujem, že mi popraskajú neohybné prsty. Nemôžu so mnou jednať ako s malým deckom, mám svoje práva.
„Verte mi, teraz nie je ten správny čas.“ Poučí ma premúdrelo a zavrie poznámky, čím naznačí koniec odvrávania. „Musíte odpočívať. Šetrite sa. Poobede vám urobíme pár testov a všetko vám vysvetlím.“
„No tak dobre.“ Odujem pery.
„Keby ste niečo potrebovali, zazvoňte.“ Naraz sa zvrtne k sestrám. „Upovedomte, prosím vás, rodinu.“ A za jeho bielym plášťom sa len tak zapráši.
Tak som teda poslúchla jeho radu a odpočívala, čo sa skladalo prevažne zo spánku a premýšľania až kým nedorazili fyzioterapeuti, ponaťahovali mi svaly a odpojili ma z infúzií. Neskôr mi urobili psychologické – pardon - neurologické testy a odobrali mi vzorku krvi a moču.
Háčik je však v tom, že...
Na vyšetrenia ma museli odviezť na invalidnom vozíku. Vozíku, predstavte si to. Nedokázala som sa vzpriamiť a normálne prejsť ani dva metre. Akoby som mala nohy z rôsolu. Ubezpečili ma, že to je iba dočasné, aj keď mi stále nepodali poriadne vysvetlenie. Podvedome tuším, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Po ceste nazad v čakárni vyhrávala hudba. Okamžite som identifikovala Michaelov hlas, pesnička mi však bola cudzia.
„...Baby Loves Me
No, She Acts Like I'm Not There…”
No, She Acts Like I'm Not There…”
V posteli som si to donekonečna prehrávala ako zmyslov zbavená. Bola som v tom, že poznám texty jeho piesní, no ako vidím, bohovsky som sa sekla.
„Prosím vás, prineste mi nejaké noviny!“ Požiadam sympatickú sestričku Victoriu v mojom veku (už sme sa stihli zoznámiť. Poznám po mene celý nemocničný personál, to je tragické) zalievajúcu stovky ruží v izbe. Zháči sa akoby som jej hnusne vynadala. Nestihnem zistiť prečo, dnu sa dovalí doktor fúzač (mimochodom, vlastným menom Reginald, ale viac sa mi páči moja prezývka) s delegáciou spolupracovníkov.
„Dobrý deň, Michelle, ako sa dnes máme? Nejaké bolesti, problémy?“ Vyhrnie mi nemocničnú košeľu a skontroluje jazvu po operácii. Potom mi opatrne prehmatá hlavu a následne ma znovu oslepí baterkou a prikáže mi, aby som ju sledovala očami.
„Nič, som úplne v pohode.“ Nie je to tak celkom pravda. Hlas už sa ako-tak vrátil do normálu, ale v hlave mi treští z ustavičného premýšľania a z nekonečného vylihovania ma bolí kostrč.
„To je dobre, pretože vám teraz budem musieť pokaziť náladu.“ Posteľ obstúpia jeho siedmi stúpenci, zrejme medici. Ako trpaslíkovia v Snehulienke.
Doktor si odkašle, aby získal čas.
Je to tu. Moja intuícia zavetrí špinu. Kostlivca v skrini, ktorého mi ešte nepredstavili.
„Mám rakovinu?“ Vytresnem z mosta do prosta.
„Preboha, nie!“ Zhrozí sa. „Čo vám to napadá?“
„Som neplodná?“
„Nie, prestaňte.“
Uff, ok. Ak to nie je jedno ani druhé, tak to nejako prežijem.
„Michelle, z lekárskeho hľadiska ste v poriadku. Obličku nebudete potrebovať, mozog vám pracuje tak ako má a po rekonvalescencii budete fit ako predtým.“
Začína dobrou správou, to nie je veľmi dobré, chce mi navodiť falošný pocit bezpečia.
„Je tu však vec, ktorú neviete a to... ako to povedať?“ Rozhodí rukami a hľadá pomoc u ostatných. Nikto sa k slovu nemá.
„Začnem takto.“ Poškriabe sa na ohryzku. „Viete, kde sa nachádzame?“
„Hmpf, v nemocnici niekde v New Yorku.“ Zakrákam sebaisto. Čo je to za otázku?
Medzi medikmi sa rozpúta hra Kto zašepká nápadnejšie. Zatajím dych a prsty zaborím do matraca.
„Ste v Los Angeles. Nemocnica Ronalda Reagana.”
“Nie, to je blbosť.” Zakrútim hlavou. „Predvčerom ma postrelili v New Yorku a na druhý deň mám byť v Los Angeles? To ste mi na 5 hodín upchali dieru v tele prstom alebo ma operovali rovno v tryskáči? Prosím vás, nemám náladu na žarty!“
„Viem, že sa vám to zdá neuveriteľné, ale...“
„Mám vás! Je to ďalší psychologický test, však?!“ Ukazovákom mu namierim priamo medzi oči ako usvedčenému vrahovi.
„Slečna, naozaj si z vás nikto neuťahuje.“ Zdvihne oproti mne dlane. „Nechajte ma dohovoriť.“
Ruka mi ovisne, pokrčím ľahostajne ramenom akože nech pokračuje v tých svojich bludoch.
„Zdá sa vám to nezmyselné. Nezazlievam vám to, aj mne by sa to na vašom mieste zdalo. Ak by vás operovali predvčerom.“
„A kedy ma mali akože operovať?“ Pokrčím nos. Už som celá domýlená.
„Pred rokom a trištvrte.“
„Čo t-tým, sakra, myslíte...?!“ Zhrozím sa tej nehoráznej lži. „Pred dvoma rokmi som nemala žiadnu operáciu!“ Zvyšujem hlas až ma zabolí v krku. „Pred dvoma rokmi som ešte trčala doma v Rosemeade a o žiadnom poondenom psychopatovi som ani nesnívala!“
Chytím sa za vlasy, takmer si ich vyšklbnem. Čo sa to deje? Čo sa to len deje? Srdce mi z celej sily búcha do hrude a oblieva ma lepkavý pot. Toto celé je fraška! Títo ľudia... je to banda cvokov! Nepoznám ich, neviem ani kde som, neviem už nič! Celkom ma zblbli!
„Ako ja nenávidím oznamovanie týchto správ.“ Zloží si z nosa silné dioptrie, ktoré mu doteraz štvornásobne zväčšovali oči. Medici skúmajú moje správanie a zbesilo si do zošitov čmárajú všetko čo zachytia.
„Viem, že to musí byť pre vás ťažké, ale musíte mi veriť.“ Na pažu mi jedným šupom suverénne nasadí tlakomer. „Pri páde ste si nešťastne narazila hlavu - myslím, že to bol roh stoličky - poškodila sa cieva v subdurálnom priestore. Stratili ste vedomie.“
Prinútim sa sústrediť, ale vnútornosti mi sťahuje neviditeľná sila a takmer mi nedovolí dýchať.
„Okrem toho prišlo k vylúčeniu moču do krvi. Čo je však kameň úrazu, na mozgu sa vytvoril hematóm – krvná zrazenina, ktorú museli urýchlene odsať. Príznaky urémie a hematóm zapríčinili, že to počas operácie vaše telo nezvládlo a upadlo do šetriaceho režimu.“ Odkašle si. „Kómy.“
„Kómy?!?“ Vyprsknem jedovato a posmešne. Mimovoľne sa dotknem krátkych vláskov na hlave a ihneď sebou myknem, keď pod prstami nahmatám niečo, čo tam nemá byť.
Oholili ma počas operácie.
Nie. Proste nie! To nemôže byť pravda.
Pre istotu sa rozhliadnem, či niekde v kúte nezbadám skrytú kameru. Prehliadnem si tvár každého z tých ľudí osobitne, či sa niektorý z nich náhodou neprezradí výbuchom smiechu alebo grimasou. Lenže všetko čo vidím je nefalšovaná ľútosť.
Možno sú to fakt vymakaní herci.
„Michelle, máme rok 1988.“ Hodí mi slučku okolo krku aj moja obľúbená sestra Victoria. Ukrivdene na ňu zagánim a ona cúvne ako keby sa bála, že na ňu skočím. Úprimne, nie som od toho ďaleko.
„Čo mi to tu rozprávate?“ Zakvílim, no tentoraz plačlivo. Roztrasenými dlaňami si zakryjem tvár. „A-ako... prečo?!“ Ani neviem čo sa chcem spýtať. „Prečo by som vám mala veriť?!“
Zrazu si zmyslím na tú Michaelovu pieseň. Poznala by som ju, som si tým stopercentne istá. Ibaže nechytala som sa.
Preto, lebo si ju nikdy nepočula, nahovára ma vlastné masochistické podvedomie, jedna nula pre kómu.
„Prineste niekto jej veci!“ Zrúkne doktor, keď vidí ako sa topím v hystérii, pochybnostiach a zmätku. Párik študentov si chce uňho šplhnúť a tak sa odpojí od skupinky. Doktor fúzač nahodí citlivý úsmev v domnienke, že mi tým dodá guráž. „Nebudeme to naťahovať, úplne jednoducho vám to dokážeme.“
Na kolenách mi pristane lepenková škatuľa s mojim menom. Je plná vecí. Už na prvý pohľad vyzerá stará približne... dva roky.
Len čo do nej nazriem, začnú ma príšerne páliť oči. Hrabnem dnu a vytiahnem prvé čo mi príde pod ruku.
Kazeta Kapitán EO.
„Niekoľko vecí vám tam nechal pán Jackson.“ Zatiahne doktor. „To je jedna z nich.“
Preglgnem tak hlasno, že prehluším aj škrabot pier medikov. Nepamätám si, že by Michael ten film dokončil. Dočerta, nepamätám!
Na prednej strane je nakreslený s dajakými príšerkami. Vyzerá tu rovnako ako v mojej pamäti, čo ma trochu povzbudí. Na rube je zopár maličkých obrázkov z filmu, tancuje na nich pred skupinou ľudí v tom bielom oblečku, v ktorom sa predo mnou producíroval, keď som ho bola pozrieť na nakrúcaní. Pod tým svieti veľkými číslicami rok. 1986. Môj rok. Posledný rok, ktorý si pamätám.
Ak mi predtým srdce bilo ako o dušu spasenú, tak teraz sa s mojimi rebrami hrá vybíjanú. Obraciam v rukách plastový obal kazety a snažím sa naposledy prebudiť k životu mozgovú aktivitu. Lipnem na nádeji ako ryba po vode. Čochvíľa samu seba presvedčím, že som premiéru toho filmu zažila. Tak zúfalo to chcem. Je to choré. Ja som chorá.
„Nech vás to nezmýli. Natočil to pred dvoma rokmi.“ Schladí ma vrchná sestra. Ruka s kazetou mi sklamane zvädne.
„Michelle, tu máte,“ medička s ryšavými vlasmi mi niečo podáva. „Dnešné noviny. Pozrite na dátum.“
Los Angeles Times. Vyschne mi v krku. Najserióznejšie noviny aké poznám. Zdvihnem si ich k očiam a zdesene zaškúlim na titulku.
Dátum vydania 04. február 1988.
Od hrôzy mi zamrzne krvný obeh.
„Nie, tomu neverím.“ Zachrčím priškrtene. Prst pošúcham po poslednej osmičke v nádeji, že tam je iba prichytená špina. Nie je.
Imaginárna slučka okolo môjho krku sa utiahla na doraz. Dochádza mi, že nemôžem vyloviť spomienky, ktoré jednoducho nemám. Moja pamäť je ako filmový pás, na ktorom sú posledné políčka čierne, bez obrazu. A je ich veľmi, veľmi veľa.
V podstate sa už bránim zubami-nechtami len z princípu. Veď to tu mám čierne na bielom. Štvrtý február 1988. To som predsa chcela. Ibaže sa s tým pochopiteľne nedokážem len tak zmieriť.
„Berte to z tej lepšej stránky. Ďakujte Bohu, že ste medzi nami.“ Utešuje ma fúzač, ale míňa sa to účinkom. Momentálne mi je to také platné ako vegetariánovi hotdog.
„Urobte mi láskavosť a nechoďte na mňa s Bohom!“ Vyšteknem. „Posledné na čo mám teraz chuť je ďakovať nejakému Bohu!“
Cítim krivdu, ktorá sa nedá ani popísať. Strašne to bolí. Najhoršie je, že neviem na kom si vybiť hnev a tak preventívne útočím na chudáka doktora.
Ale povážte. ROK A TRIŠTVRTE. Stratila som skoro dva roky života.
Čo ďalšie som vo svojom živote prepásla? Vrátim sa k čítaniu a už vopred sa mi robia žalúdočné vredy. Naďabím na článok s notoricky známym menom a bleskurýchle ho preletím očami.
Kansas City: Michael Jackson zahajuje o 20 dní americkú časť megaúspešného turné!
T-t-turné?!
Aké turné, prosím vás??! On už vydal nový album???
Zalapám po dychu.
T-o n-i-e j-e m-o-ž-n-é!! Nie bezo mňa! Rozfňukám sa, tečie mi z nosa a pramienky vlasov sa mi prilepia k vlhkým lícam.
Nemôžem sa zastaviť v hľadaní nových správ, som ani posadnutá. Čokoľvek si prečítam v tomto novom svete je pre mňa šokujúca novinka.
Černobyľská atómová katastrofa 1986: Dôvodom bolo porušenie predpisov!
Kristepane!! Aká havária???! Požmolím si päsťami viečka, ale písmená zostali na mieste.
Počkať.
Ukrajina?
Vedľa je predsa Československo! Starí rodičia! Akurát predvče... v deň, keď ma postrelili som s nimi volala! Nedokážem to vstrebať. V mojej pamäti sme spolu hovorili pred 2 dňami, ale v skutočnosti sú to 2 roky. To je pre mňa tá povestná posledná kvapka.
Rozrevem sa. Zadúšam sa vzlykmi, slzy mi potôčikom stekajú po čeľusti a s čľupnutím pristávajú na kazete Kapitán EO.
„No tak, drahá, neplačte.“ Vezme ma do náručia vrchná sestra a vlasy mi zastrčí za ucho. „Celý život máte pred sebou, vy to zvládnete. Vaša rodina je na ceste, určite by vás chceli vidieť usmiatu a tešiacu sa z druhej šance.“
„Rodina?“ Prejdem si prstami po napuchnutých očiach. Matne si vybavujem, že ju dnes už niekto spomínal. Musím priznať, že som sa ešte poriadne nezamyslela nad tým, aký dopad to muselo mať na mamu a otca. Nech len prídu, mám pre nich pripravených tritisícdvesto otázok.
„Navštevujú vás pravidelne. Naposledy tu boli krátko predtým ako ste sa prebrala.“ Melie ďalej ako kolovrátok, a ja pochopím, že to je taktika – snažia sa odviesť moje myšlienky iným smerom. „Bola s nimi aj vaša kamarátka.“
„Bex?“ Zdá sa, že v jednej vete zvládam použiť nanajvýš jedno slovo.
„Navštívilo vás mnoho ľudí. Rodina, priatelia a známi, kolegovia aj Michaelovi priatelia z brandže. Prvého polroka sa k vám snažili dostať aj novinári, bola to veľká senzácia, chápete.“ Doplní ju sestrička šprintérka. Jeden z medikov si odkašle. Ich prítomnosť mi začína liezť na nervy.
„Logicky sme každého návštevníka preverovali, pretože sa pokúšali dostať dnu v prestrojení a s rôznymi výhovorkami. Kým to neopadlo, 24 hodín denne vás pred vchodom strážila ochranka.“
„Michaelova?“
„Michaelova aj policajná. Všetci sa báli, že ten atentátnik bude chcieť zaútočiť znova.“ Vzrušene zašepoce a akoby mi čítala myšlienky, rad za radom vypoklonkuje mladých praktikantov za dvere. „Stačilo mládež, toto už nie je pre vaše uši. Zbohom!“
Pokračujem bez toho, aby som dala najavo úľavu.
„A dostali ho?“ Zamrkám červenými očami a hryznem si do suchej pery. Victoria mi podá škatuľku vreckoviek, čím si u mňa trochu šplhne.
„Predstavte si, že nie!“ Doktor fúzač si ruky zakvačí o boky v prísnom geste. „Ale stále po ňom pátrajú. Snáď ho dolapia, sviniara!“
Utriem si mokrý nos. V hlave mám nenormálny chaos. Zaborím si ju do dlaní a pošúcham si bledú tvár.
Áno, je nezdravo biela. Videla som sa v zrkadle. Moja povestná škoricová farba je preč. Namiesto toho mám vysušenú pokožku a kruhy pod očami. Vlasy mám ochabnuté a rozdvojené končeky mi siahajú temer po pás. Po nafukovacom člne, ktorý sa tváril ako môj zadok, nie je ani stopy. S prsiami to naopak nie je žiadna výhra.
Utrápene zo škatule vylovím papierovú tašku, ktorú mi tu podľa všetkého nechala Bex tesne po nehode, keď ešte všetci verili, že sa z toho raz-dva vylížem. Viem to podľa dvoch indícii:
1) Sú v nej Beckyne čierne zavinovacie šaty. Najnádhernejší kúsok oblečenia v jej šatníku. Nikdy mi ich nechcela požičať, lebo sa bála, že jej ich zašpiním/okvackám/roztrhnem, čo je moja špecialita. Nielenže ju robia o číslo chudšou, ale tiež v nich prišla o panenstvo, tak som to chápala.
2) Okrem toho ma zásobila hygienickými potrebami, štyrmi baleniami mojich obľúbených cukríkov M&M's a vreckom chrumiek. Všetko je po záruke.
Nečakane sa mi po lícach začnú rinúť čerstvé slzy. Aj ja som po záruke. Zostala som zakliesnená v čase, ktorý je pre všetkých minulosťou. Život plynul dva roky veselo ďalej bezo mňa. Ako sa s tým mám, dopekla, vyrovnať?
Tento krát ma nechajú v pokoji vyplakať, asi usúdili, že je zbytočné mi v tom brániť. Začne sa mi čkať a tak sa napijem. Oblejem si paplón, tak veľmi sa mi trasú ruky.
Bez mučenia sa priznávam, že neviem čo ďalej. Chcem byť sama a poriadne sa vyplakať, aby sa mi uľavilo. Súčasne tu však potrebujem mať svoju rodinu, chcem aby ma mama pevne objala, otec povedal niečo silne motivujúce a malá Lissy mi ocmúľala líce. A napriek všetkému sa toho desím. Desím sa dvojročnej priepasti medzi nami.
Potom si spomeniem na svojich priateľov. Bex, Patrick, Nicole a ostatní. Túžim, aby ma rozosmiali svojimi hláškami a vyrozprávali mi posledné klebety, a zároveň sa cítim príliš zraniteľná na také stretnutie.
A ešte je tu Michael...
Dnes ráno sa mi jedna zo sestier ponúkla, že upovedomí aj jeho, ale odmietla som. Zatiaľ som nenašla odvahu. Mám z nášho stretnutia strach. Ani neviem čo mu poviem a ako sa mám k nemu správať. Za svoj spevácky výstup sa hanbím ako pes. A ešte viac sa hanbím za to, že som sa stala takým naivným a ľahkým terčom pre dajakého maniaka.
Najhoršie na tom celom je to, že sa zožieram udalosťami starými dva roky. Oficiálne je to zabudnutá udalosť, show must go on.
Vtom sa zháčim.
Aká som ja naivka! Sú to predsa dva roky. Dva prekliate roky, uvedom si to.
Nečakal na mňa.
Ako by aj mohol? Nemohol rátať s tým, že sa ešte niekedy preberiem.
Má inú ženu. Možno je už ženatý, ktovie. Nemala by som mu to za zlé.
Rozmazaným zrakom sa vpijem do jednej z kytíc.
Ale čo tie kvety?
Isteže. Zdvorilé gesto. Nezabudol, ale pohol sa vpred.
Koniec koncov, nikto o ňom nehovoril ako o mojom priateľovi. Jednoduché ako facka.
Odrazu niekto zaklope a pretrhne mi tým spleť myšlienok. Dnu sa dotacká gigantický plyšový medveď.
„Panebože, je to pravda!“ Zakričí osoba, z ktorej vytŕča iba vrch blonďavej hlavy. Spoznávam jej hlas, i keď je teraz o štyri oktávy vyšší.
Mama.
„Zlatíčko!“ Vyrúti sa z dverí, odhodí maca na zem a priskočí ku mne. S hlasitým nariekaním ma začne strmhlavo objímať a bozkávať. V záchvate radosti a vytrženia ma postláča na háklivých miestach a uvedomí si to, až keď zapištím od bolesti. „Prepáč, zlatko!“
Odtiahne sa, aby si ma poobzerala. Prvýkrát mám možnosť urobiť to isté.
Všetko vo mne sa prieči, presviedča ma, že som ju videla nedávno. Je také lákavé tomu podľahnúť.
Ale oči sa nedajú oklamať. Schudla prinajmenšom päť kíl, sluchy má zblízka pretkané prvými šedinami a na čele jej pribudla hlboká vráska. S prihliadnutím na posledné udalosti sa tomu vôbec nečudujem.
„Mami.“ Neohrabane si utieram uslzenú tvár. Príde mi to všetko tak strašne ľúto. Neodolám a tento krát sa jej do náručia hodím sama. Slzné kanáliky nie a nie zastaviť. Hladí ma po hlave a obe plačeme. Svet sa mi pred očami dávno rozmazal.
Dlho som niečo také nezažila. Myslím, že ma matka neobjala od mojich pätnástich. A ajhľa, pozrite na nás teraz.
Vezme moju tvár do dlaní. „Každý deň, každý jeden deň sme na teba mysleli. Verili sme, že sa vrátiš medzi nás. Nevieš si predstaviť aké to bolo.“ Po stý krát mi vlepí rodičovskú pusu na vrch hlavy. „Bože, som taká rada! Vďakabohu, že sa naše dievčatko prebralo!“
„Vaše dievčatko má už 26 rokov. Som stará baba.“ Zašomrem.
Niežeby som bola nevďačná, to nie. Som nadosmrti zaviazaná nadprirodzeným silám za svoj život. Ale nemôžem si pomôcť, musím si zabŕdnuť do svojej rany.
„Oh, v tom prípade máš ty... 46, otec 47 a... a Lissy sedem!“ Vyratúvam ďalej s otvorenou pusou. „Nemôžem si na to zvyknúť. Je to... je to čudné. Ako sci-fi.“
„Si tu s nami, na ničom inom nezáleží.“ Dohovára mi. Doktorské osadenstvo pozvoľna opúšťa izbu a necháva nás samotné. Podaktorým sa nebezpečne lesknú oči. „Čert zober tie dva roky, takých si užiješ ešte veľmi veľa.“ Vtom sa zarazí. „Pravdaže oveľa krajších.“
„Ja to beriem, ale... čo sa stalo s mojim životom, kým som tu tvrdla? Mami, musíš ma dostať do obrazu!“ Rázne nadskočím na pružinách postele. „Kde je vlastne otec? A Lissy?“
„Lissy je v škole.“ Zahlási mama potichu.
„V škole. Ach jasné, nevedela som... neuvedomila som si... Doriti!“ Zahreším a buchnem sa po hlave. Mysli, mozog.
„Máme doma prváčika.“ Pousmeje sa akoby si spomenula na nejakú vtipnú udalosť a keď si všimne ako sa škľabím, zvážnie. „Skrátka, naša malá je v škole, a otec je vonku a rozpráva sa s policajtmi.“
„Čože? Oni sú tu?!“ Zblednem preľaknuto. Ktovie prečo sa ich bojím ako čert kríža.
„Chcú sa s tebou porozprávať, vraj to musí byť za čerstva, aby si nezabudla na niečo podstatné. Chceli sme ťa vidieť skôr ako oni, tak sa ich otec usiluje trochu zdržať.“ Hľadí si na špičky topánok.
„To si teda vybrali parádne načasovanie! Nemám náladu s nimi hovoriť.“ Zahniezdim sa.
„Ale to musíš! Doteraz sa im nepodarilo vypátrať kto to bol, takže rátaj s tým, že sa ťa budú držať ako svojej poslednej nádeje.“ Poučuje ma pričom ukradomky mrkne na hodinky.
„Pochybujem, že sa tým ešte tak urgentne zaoberajú. Vlastne som prekvapená, že sa namáhali prísť.“ Ústa vykrivím do uštipačnej grimasy. Mama mi úzkostlivo uhladí požužlané vlasy a nevraví nič.
Naliehavé klop-klop na dvere.
Na prahu sa objaví otec. Zavrie za sebou dvere a po špičkách sa doplazí k nám.
„Máme dve minúty.“ Sprisahanecky zašepká a obzrie sa dozadu. „Sú neodbytní.“
Hľadím naňho s očami veľkými ako pingpongové loptičky. Napodiv, čas sa na jeho telesnej schránke nepodpísal, je taký ako býval. Žiaľ, aj povahou. Oproti maminmu vrelému a uslzenému privítaniu sa jeho reakcia na to, že vidí svoju dcéru pri zmysloch po dvoch rokoch zdá nanajvýš... nezvyklá. Pre mňa je to však prirodzená vec. Chladný a praktický. Taký bol. Taký je.
„Ahoj otec, dlho som ťa nevidela!“ Zamávam mu pred nosom s predstieraným úsmevom.
„Ako ti je?“ Vytresne dookola omieľanú otázku a položí si ruku na moje rameno.
„Dúfala som, že ma zoznámite so svetom, ale ako vidím, byť 5 minút so svojimi rodičmi je nadľudský výkon.“
„Miláčik, prídeme za tebou len čo tí policajti odídu. Budeme čakať vonku.“ Stisne ma mama v náručí. „A potom sa porozprávame.“
Z posledných síl sa nepatrne usmejem.
„Toto je moje silné dievča! Vedel som, že to nevzdáš. Každému som to hovoril, však Carol?“
Netvári sa ani za mak vzrušene. Zhovára sa so mnou ako vo všedný deň. Žiadna prirodzená reakcia, ktorá by sa očakávala od normálneho človeka, rodiča.
Niekto zaklope a dnu nakukne exoticky vyzerajúci pomenší muž v policajnej uniforme. Španiel. Možno Portugalec.
„Môžem vás poprosiť...?“ Adresuje to mojim rodičom. Mama ma uštipne do líca, obaja mi venujú letmý pohľad a nechajú ma napospas americkej spravodlivosti.
Po odchode našich preberie štafetu nízky Španiel a jeho sympatický kolega.
„Dobrý deň, Michelle, som policajný vyšetrovateľ Robson a ako viete...“ Zavalí ma Španiel spŕškou slov, ale ja ho nepočúvam. Nemôžem odtrhnúť zrak od jeho kolegu.
„Vy??“ Narovnám sa ako drevená lata, keď sa mi v hlave rozsvieti. „Čo tu robíte?!“
Je to on.
Model z lietadla. Môj chvíľkový spoločník na ceste do New Yorku.
Mario neviemaký.
V čiernom policajnom mundúre.
To sa mi snáď zdá.
„Mario Stephan Eliott Dorsey.“ Predstaví sa a potuteľne sa usmieva. „Svet je malý, že?“
„Nehovorte mi, že je to náhoda.“ Prekrížim si ruky a zahanbene uhnem pohľadom.
„To nie, vyžiadal som si váš prípad, keď som sa dozvedel o koho ide.“ Prehodí oficiálnym tónom. „Slečna Jacksonová.“ Zablýska mu v očiach.
„Nespomínali ste, že ste policajt!“ Odvrknem mierne dotknuto.
Odkedy bývajú poliši takí... atraktívni??
„Zvyčajne sa tým nechválim.“ Hĺbavo sa na mňa díva, na just ho ignorujem. „Vy ste sa tiež nepochválila s kým chodíte. Sme si kvit.“
Drzáň jeden!
Pri narážke na Michaela mi zovrie hruď.
„Žiadne kvit, nehráme tu Monopoly!“
Zo slovnej prestrelky nás vytrhne až hlas s krkolomným prízvukom.
„Mohli by sme začať?“
Simultánne sa obrátime na mrňavého policajta číslo 2 a stíchnutím dáme najavo prímerie.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
