Tridsiata deviata časť
28. 4. 2013
MICHAEL
„Michael? Michael, počúvaš ma?“
„Ah, prepáč, zamyslel som sa.“ Zažmurkám a vytasím rozpačitý úsmev.
V skutočnosti sa usmievam celú dobu. Ani nemám na výber, som na verejnosti. Je mojou povinnosťou blýskať zubami. Servítkou si z úst spôsobne zotriem zvyšky krému z dezertu a potajomky skontrolujem situáciu navôkol. Nik sa neotáča, nik na mňa neukazuje. Počujem chytľavý smiech začínajúcej hviezdičky Whitney Houston, pre ktorú má slabosť môj brat Jermaine, a márnivo obdivujem svalnaté ruky čerstvo rozvedeného Sylvestera Stalloneho s novou priateľkou dva stoly od nás. Hostia spokojne debatujú a pochutnávajú si na jedle, čašníci sa im venujú a keď prechádzajú okolo, letmo sa na mňa usmejú ako na všedného návštevníka ich reštaurácie. Totiž, všedného ako všedného, vstup majú povolení iba členovia a ich hostia. Inak preložené, raj pre celebrity.
Hotel Chateau Marmont si ma skrátka získal.
„To nič. Pýtala som sa kedy sa sťahuješ.“ Sladké kudrlinky jej padajú na obnažené ramená, keď hýbe hlavou.
Spomeniem si ako si z nás každý uťahoval, že máme rovnakého kaderníka. Odpovedal som, že je ako ženská verzia môjho ja. A je to pravda. Preto ma tak zaujala.
„Skoro to nebude. Nanajvýš o pár mesiacov. Prístavba stále nie je dostavaná a všetko sa renovuje. A to nehovorím o pozemku, chcem tam toľko vecí...“ Zasnívam sa.
„Určite to bude úúúúžasné ako ťa poznám.“ Lichotí mi, čo v jej prípade nie je žiadna vzácnosť. Komplimentmi ma zahŕňa dosť často. „Takže si už napevno rozhodnutý odísť od rodičov. Veľký posun, Katherine to znáša dosť ťažko. Má ťa tak veľmi rada, najradšej by si ťa zamkla doma na štyri zámky. Zlatá Katherine!“ Diskrétne sa rozosmejeme.
„Myslím, že nastal ten čas. Bratia doma dávno nebývajú, odsťahovala sa už aj Janet, zostala iba LaToya. Pred nami je nová éra.“ Ťuknem do farebnej slamky v pohári.
„Máš pravdu, treba sa osamostatniť, bude to pre teba lepšie. Keď sa vrátime z turné, budeš bývať ako kráľ!“ Tenkými prstíkmi s nalakovanými nechtami sa pohráva so stuhou na červenom balíčku, darčeku odo mňa.
„Ani nevieš ako sa na to teším. Budem tam mať zvieratá, kolotoče - tie mi pomáhal navrhovať Mac – kino a vlastnú železnicu so stanicou a lokomotívou! Odmala som zbožňoval vláčiky, mal som ich niekoľko a predstav si to – tá istá spoločnosť, od ktorej som mal hračkárske vláčiky mi teraz stavia skutočnú železnicu! Nemôžem sa dočkať!“
„Splnil sa ti ďalší sen.“ Položí mi dlaň na ruku. Atmosféra zhustne. Zahryznem si do pery. Po menšej odmlke sa nadýchne. „Michael, chcem ti to už dlho povedať.“
Do rozhovoru nám vkĺzne zdvorilý čašník. „Máte hovor na recepcii, pane.“
„Je to Madonna?“ Chytá ma kŕč.
Odkedy mi vyšiel posledný album, je mi v pätách ako stopovací pes. Vie ju príšerne vytočiť, ak sa vyhýbam jej telefonátom. Mňa zase vytáča jej samoľúbosť.
„Nie, pane. Nejaký pán.“
Odchádzam a na vrátnici si ho nechám prepojiť do kabínky.
„Haló?“
„Michael? Tu je Marcus Nelson! Som v nemocnici. Mám pre teba dôležitú správu!!“
Načúvam so zatajeným dychom a keď nakoniec položím, stojím tam ešte päť minút bez hnutia.
Žije.
Vníma.
Dýcha. Rozpráva.
V hlave mi ozubené kolieska zúrivo pracujú, myšlienky lietajú sem a tam. Ide mi prasknúť hlava. Je toho na mňa naraz priveľa. Zvriesknem radosťou úplne bez seba ako šialenec, opriem sa o dvere kabínky a zveziem sa na zadok. Smiech vystrieda plač. Od radosti, od šťastia, z vďačnosti. Spojenými dlaňami si zozadu oblapím krk a pozriem na strop.
Musím okamžite odísť.
MICHELLE
„Skúste si spomenúť. Nevideli ste v ten deň niekoho podozrivého? Muža alebo ženu?“
„Myslíte si, že by toho bola schopná žena?“
„Madam, musíme rátať so všetkými možnosťami. Odpovedajte na to, na čo sa pýtam, prosím.“ Napomenie ma drobný Španiel.
„Ja vážne neviem.“ Hryziem si nespokojne nechty.
„S kým ste v ten deň prišla do kontaktu?“ Vystrieda ho pán Model.
„No s kým! S vami...“
Mnohoznačné zakašlanie.
„S Billom Brayom, ochrankárom. Vyzdvihol ma na letisku.“
„Chcete povedať s blízkym priateľom.“ Utrúsi štipľavú poznámku. Naráža na moje malé klamstvo. Čo je ho do toho?
„Ha, ha.“ Zagúľam očami. „Ďalej s biznismenmi v lietadle, s letuškami, asi s tisíckou ľudí v letiskovej hale, so šoférom auta...“ Vymenúvam zachmúrene. „S hlasovými poradcami, zvukárom... a potom už len s obecenstvom a Michaelom.“
Mario si to sebavedome zapisuje do čierneho notesu a znova sa obráti na mňa.
„Počujte, prečo som nepočula výstrel?“ Zaujíma ma.
„Páchateľ použil tlmič výstrelu. Podľa preskúmania balistickej dráhy sme dospeli k záveru, že sa nachádzal v niektorej lóži.“
Génius, na to by som v živote sama neprišla. Ešteže tí policajti existujú!
„Aký mohol mať motív?“ Naladím sa na ich odbornú reč a svoj dotaz smerujem schválne na tmavého Španiela.
„Madam, v dnešnej dobe to mohlo byť čokoľvek.“ Páči sa mi, že ma oslovuje madam. „Od závisti a žiarlivosti cez vyžívanie sa vo verejných atentátoch až po okultizmus alebo psychické problémy. To stále nevieme, jednak sa však prikláňame k prvej verzii vzhľadom na váš vzťah s populárnym spevákom. Preverovali sme aj jeho.“
„Čo ste to povedali?!“
„Museli sme postupovať podľa štandardných predpisov, madam. Pán Jackson bol našim hlavným podozrivým. A stále je.“
„Strieľate si zo mňa? Okamžite s tým prestaňte! Zakazujem vám ho upodozrievať!“ Najedovane plesknem päsťami po posteli.
„Nemôžete nám to zakázať, na to nemáte právo.“ Pokojným hlasom preruší môj krik Mario. „A keď sme už pri tom, môžete s istotou tvrdiť, že ho poznáte? Že by vám neublížil? My nie, preto musíme brať na vedomie aj to najnepravdepodobnejšie riešenie. Zvyčajne sa však stáva, že páchateľ pochádza z najbližšieho prostredia. A pre takýchto vplyvných ľudí je maličkosť niekoho si najať a odstrániť nepohodlné osoby.“
„Nebudem vás počúvať!“ Zakryjem si demonštratívne uši.
„A mimochodom, nebola ste s ním náhodou v čase nášho stretnutia rozhádaná? Inak by ste mu asi nešla spievať do New Yorku, však?“
Pery zovriem do tenkej čiarky.
Neznášam ho.
Ani tá krása mu nepomôže.
„A tu sa nám črtá jeden pekný motív. Tiež sa vám zdá to načasovanie podozrivé?“
„Nie, nezdá. On by niečo také nikdy neurobil. A prečo sa o tom vôbec bavíme? Ukončime túto stupídnu debatu. Mohli by ste ma nechať o samote?“
„Nie, nemohli.“ Prisunie si stoličku bližšie ku mne. Natruc.
„Ok, tak čo keby sme si potrkotali o inej téme? Čo tak váš rozvod?“ Rana pod pás. Neverím, že som to skutočne povedala. Ale koledoval si o to.
Dotknuté mlčanie. Španiel iba nechápavo klipká očami z jedného na druhého.
„Pedro, skoč nám po kávu.“ Prikáže mu Mario, zrejme je jeho nadriadený, inak by sa Pedro nezdvihol a nevybehol ako s nasoleným zadkom.
Zostaneme sami.
Typické, to sa môže len mne stať. Nedôstojne ležať v posteli pred chlapom, ktorý by mohol vyhrávať jednu súťaž krásy za druhou. Bez make-upu, bez umytých vlasov, bez podprsenky, bez deodorantu, bez nohavičiek. Keby to bol aspoň cudzí človek, ktorého už v živote neuvidím, bolo by mi to srdečne jedno. Ale nie, musí to byť:
1) chlapík, ktorý so mnou flirtoval v lietadle a – pri všetkej skromnosti – ktorému sa zjavne páčim,
2) policajt, ktorý sa zaoberá mojim prípadom dva roky, tj. má prelúskaný celý môj život, rodokmeň, milostné vzťahy, krvnú skupinu, znamenie v zverokruhu, moje osobné veci v izbe, pravdepodobne aj menštruačný kalendár.
S bradou opretou o notes monotónne podupkáva topánkou a ja sa pohrávam s gombíkmi na pyžame.
„Michelle, ste krásna žena. Iba preto vás nezatknem za zosmiešňovanie verejného činiteľa.“ Vystrie krk ku mne a rozpráva pomaly a vážne. Aj najsilnejšie nátury by mali čo robiť, aby sa z tej intímnej blízkosti nerozliali na kolomaž.
Nie, ja nie. Ja ho neznášam.
„Aby v tej base nebol Michael sám, to je od vás milé.“ Sucho skonštatujem, nemám síl sa ďalej škriepiť a hulákať. Dnes som siahla na svoje dno.
„Vy mi to neodpustíte, však? Robím iba svoju prácu.“
„Ak ste za dva roky naňho nič nenašli a stále ho považujete za podozrivého, tak to nie je práca, ale posadnutosť.“ Nezostanem mu nič dlžná.
„Milujete ho?“ Spýta sa odrazu.
„Čo prosím?“ Vyhľadám jeho pohľad, aby som sa presvedčila, či to myslel vážne.
„Odpoveď môže veľa vyjasniť. Poznáte to, ružové okuliare urobia svoje.“
„Do toho vás nič nie je.“
„Takže nie.“
„To som nepovedala! Nerobte zo mňa idiota!“ Naježím sa.
„Prečo sa bojíte odpovedať?“ Vychutnáva si ma. Na jednej strane by som mu najradšej strelila a na druhej sa mi jeho netaktná roztopašnosť páči, za čo by som pre zmenu uvalila jednu sebe.
„Lebo... kriste, teraz som sa prebrala z kómy! Čo ste odo mňa čakali? Že vám poviem na počkanie meno a rodné číslo strelca?! Povedala som vám všetko čo viem!“
„Stále sa vyhýbate odpovedi.“
„Prečo na tom tak trváte?“
„Pretože chcem byť na čistom, keď so mnou pôjdete na večeru.“ Ani brvou nehne.
Omráčene si obhrýzam jazyk ako lízanku. Čo to povedal?
„Podržte ma!“ Hrabnem si neveriacky do vlasov. „Vy máte ale guráž!“
Vezme ma za ruku. Len tak, akoby sa nechumelilo.
Vytrhnem sa mu. „Čo robíte?“
„Vraveli ste »Podržte ma«.“
„Dobre viete ako som to myslela!“
Iba sa zasmeje.
Vráti sa Pedro s plastovými kelímkami. Mario sa stiahne do úzadia a odpije si, pričom so mnou nepreruší očný kontakt.
„Myslím, že na dnes sme skončili.“ Vstáva zo stoličky a balí si veci. „Ešte sa vám ozvem.“ Ukončí s nádejným podtónom. Zachvejem sa. Kývne na Pedra a dvere sa za nimi zabuchnú.
Potom sa dlho nič nedeje.
Pomaly mi začínajú padať viečka, čo čakám a čakám.
A napokon to príde. Konečne naši.
Nie sú sami. Doktor Fúzač je s nimi. Blažene sa usmievajú a keď počujem správu, ktorú mi prišiel oznámiť, spustím bosé nohy na zem, zapriem sa o posteľ a skočím mu okolo krku.
Môžem ísť domov.
„Pravdaže sa musíte šetriť, aspoň pár dní, kým sa neaklimatizujete v prostredí. O týždeň vás tu chcem mať na kontrole. Ak by nastali komplikácie, viete kde ma nájsť.“ Nalieva do mňa posledné inštrukcie a ja sa musím premáhať, aby som mu od radosti nepohladkala tie fúziská.
„Uhm, uhm.“ Odkývnem, lebo sa to patrí a ďalej sa už zaujímam iba o najrýchlejšiu únikovú cestu z tohto žalára. Zbehne sa to rýchlo. Pokým sedím na okraji postele a sestrička mi naposledy meria tlak, mama mi zbalí veci do pripravenej tašky, otec vyzdvihne predpisy liekov a vozík, do ktorého ma naložia a je koniec. Koniec tejto biednej etapy môjho života.
„Kde vlastne bývate?“ Otáčam k nim hlavu vo výťahu.
„V prenájme, 10 minút od nemocnice, nemohli sme predsa ostať doma, kým si... vieš.“ Mávne rukou mama, aby odohnala zlé predstavy.
„Aha, dobre. Zoberiete ma k Bex? Chcem sa s ňou vidieť, a potom môžeme ísť k vám a konečne sa porozprávať.“
Mama s ocom si vymenia netradičný pohľad.
„Čo zas?“ Vzdychnem. „Je s tým problém?“
Výťah cinkne na prízemí, odtlačia ma von a vozík zaparkujú vedľa bufetu, kde sa premáva najmenej ľudí.
„Prvá vec, ktorá sa nedá odkladať. Tak na rovinu.“ Hlesne otec. „Bex je na liečení v Pasadene.“
„To kvôli tomu chrbtu? Často mi spomínala, že ju...“
„Michelle, je na protialkoholickom liečení.“ Doloží mama s neskrývanou nevôľou.
„Robíte si zo mňa prdel?“
„Michelle!“ Zahriakne ma mama. Musím sa pred nimi krotiť.
„Prepáč, mami, ale čo to má byť?! Akože na liečení?“
„No vieš, bolo toho na chudinku priveľa. Najprv ty, potom ju opustil priateľ, hneď nato ju vyhodili z práce.“
„Panebože, prečo?!“
„Nejako sa jej to vymklo z rúk. Všetko prišlo naraz v jednom období. Netušili sme čo s ňou je, akoby sa prepadla pod zem, nemohli sme sa s ňou skontaktovať, až kým jej mobil raz nezdvihol nejaký Patrick a nepovedal nám čo sa stalo. Videla si ju niekedy popíjať viac ako... bolo nutné?“
„Doma zvykla popíjať, víno a tak, ale nikdy to neprehnala. Nechápem to.“ Pomasírujem si zamyslene krk. „Koľko tam je?“
„Budú to dva týždne. Ale problémy mala už dlho, len o tom nikto nevedel.“
Okolo nás prebehne dvojmetrový chlapík a prievan, ktorý vyprodukuje, mi z kolien odvanie prepúšťacie papiere. Kým sa k nim stihne ktokoľvek zohnúť, skončia u útleho poblednutého muža s čiernym chirurgickým rúškom.
Spomalene sa vystrie a jeho čierne okále mi prepália v hlave kráter.
Ako už stotisíc krát v minulosti.
„Nehanbi sa, daj si to dole.“ Drgne ho otec lakťom a prehodí si ruku okolo jeho ramien.
Poslúchne ho, zloží si rúško a ja sa nakloním na bok ako Šikmá veža v Pise.
Ešte stále mi to nedošlo?
Nedošlo, pretože v prvom okamihu som si takmer istá, že sa niekde stala chyba.
TOTO NIE JE ON.
Nemôže byť.
Pátram po čomkoľvek dôvernom a známom, čo mi navodí pocit, že ho poznám, že je to ten istý Michael akého si pamätám, iba v preoblečení. Okrem očí a určitých čŕt tváre nenachádzam nič. Iba ak typickú kučierku na čele, ktorá je teraz oveľa hustejšia.
Neistými krôčikmi vyrazí ku mne. Kľakne si pred vozík a rukami si zakryje tvár.
Žiadne preoblečenie na sebe nemá.
Potom siahne na moju ruku, vezme ju nežne medzi dlane a oprie si o ňu čelo. Neschopná jediného slova sa prizerám ako mi na priesvitnú pokožku kvapkajú jeho teplé slzy. Nepočujem ho plakať. Tichý plač je jeden z najhorších.
Jeho naskrz čierne dlhé kučery ma šteklia na predlaktí. Má ich černejšie ako predtým, alebo to robí tá svetlá pokožka? Vidím úzke bokombrady lemujúce uši a nad nimi... Moment. Nad tou pravou má vyholené vlasy ako... ako ja. Na milimeter rovnako dlhé.
„Michael.“ Zašveholím najtichšie ako dokážem, aby to počul iba on. „Si to ty?“
„Som pri tebe, už je dobre.“ Vtisne mi trasľavý bozk na chrbát ruky. "Ako sa cítiš?"
Jeho hlas je rovnaký, ale akoby vychádzal z podstatne iného človeka.
"Teraz už lepšie."
Kolenami v drahých nohaviciach čistí dlážku a čierna kožená bundička sa div nerozpára pri jeho plytkom dychu. Celý je v čiernom, koženom a priliehavom.
Hlcem jeho tvár.
Nahrubo orámované oči a drsne vykreslené obočie.
O dva odtiene bledšia pokožka.
Nemá niečo s nosom?
Do očí mi udrie čosi na brade, čo tam predtým rozhodne nebolo.
„Čo to tu máš?“ Špičkou prsta sa dotknem malej priehlbinky.
Zvláštne. Každý deň som zabíjala čas predstavovaním si nášho stretnutia, vymýšľala rôzne scenáre ako to prebehne, ale toto sa nepodobá ani jednému. Na um by mi nezišlo, že prvé čo sa ho spýtam sa bude týkať jeho brady, keď mám nutkanie klásť mu naozaj, naozaj dôležitejšie otázky.
Dotkne sa toho miesta aj on, naše prsty sa stretnú.
„Nepáči sa ti to? Spontánne rozhodnutie.“ Nesmelo sa usmeje.
„Čo si to... Ako to...?“ Chcem sformulovať otázku, ktorá by vyjadrovala všetko, ale skončím pri jednoduchej hláške. „Zmenil si sa.“
„Ach iste, prepáč. Predstavujem ti imidž zlého chlapca.“ Rozpaží nezbedne ruky očakávajúc čo na to poviem.
Mám mu povedať pravdu?
Že som z neho nadržaná?
„Nechcete odtiaľto odísť? Môžete sa porozprávať inde.“ Pripletie sa k nám otec a položí Michaelovi ruku na plece. Zase.
„Dobrý nápad.“ Súhlasí Michael. „Nenechám ju ale v tom vozíku.“ Zdvíha ma na ruky, na čo hlasno protestujem. Napodiv sa mu to ale bez problémov podarí. Som vyziabnutá na kosť, asi nebudem ťažké bremeno.
„Vysvetlí mi to niekto?“ Narážam na ten neprirodzený úkaz medzi ním a otcom, opierajúc sa lícom o Michaelovu hruď. Držím sa ho ako kliešť, bojím sa, že ak ho pustím, všetko sa stratí a on tu nebude. „Otec, ty ho už nechceš zabiť?“
„To je dlhá história, dcéra moja.“ Odvetí a pleskne Michaela kamarátsky po chrbte.
Teda.
Mám čo doháňať.
Komentáre
Prehľad komentárov
This message is posted here using XRumer + XEvil 4.0
XEvil 4.0 is a revolutionary application that can solve any antibot CAPTCHA's.
Captcha Bypass Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, BING, Hotmail, Yahoo,
Yandex, VKontakte, Captcha Com - and over 8400 other types!
You read this - it means it works! ;)
Details on the official website of XEvil, there is a free demo version.
Check YouTube video "XEvil ReCaptcha2"
Recommendations: how to promote your podmenato.estranky.sk
LatonyaLok,27. 3. 2018 5:45