Siedma časť
27. 10. 2012
MICHAEL
„Mal jediné šťastie, že som tam nebol aj ja!“ zvolal bojovne Randy napínajúc svaly na chudej hnedej paži. „Ja by som ťa už ochránil, braček!“
„No to určite, ty Superman! Nekecaj, veď ty sa aj tmy bojíš!!“ škodoradostne ho podpichol Marlon. „Myslíš si, že neviem, že spávaš s rozsvietenou lampičkou a plyšovým dinosauríkom pod perinkou?“
Hľadel som na bubnujúce kvapky nočného dažďa na skle limuzíny a vzájomnú šarvátku medzi bratmi som tentokrát vôbec nevnímal. Ranu na čele som už mal niečím prelepenú a maskovací kostým dávno vyzlečený.
Sedel som pri okienku na zadných sedadlách spolu s bratmi a šofér limuzíny nás viezol späť do Encina. Bolesť hlavy mi zahmlievala myslenie, ale ani to mi nemohlo zabrániť v tom, aby som bol myšlienkami pri udalostiach z dnešného večera. Znova som si to v mysli všetko prehral.
Po tom, čo to dievča, Michelle vybehlo von, sa práve vtedy objavili Randy s Marlonom, ktorí sa ma vybrali hľadať. Zbadali ma, až keď sa Randy potkol o moje natiahnuté nohy. Najprv si mysleli, že som mŕtvy, keď som len tak ticho ležal na zemi. Lenčo sa Randy smutne spýtal Marlona otázku: „Preboha, ako to vysvetlíme mame?“, okamžite som sa urazene ozval: „Hej! Vy už ma idete pochovávať??“ Oni sa však zborovo zarehotali, čo sa mi náramne uľavilo – robili si (zase) iba srandu. Potom si ale všimli krv, smiech ich v sekunde prešiel a začali robiť prehnanú paniku. Marlon ma s pomocou Randyho postavil na nohy (lebo samému mi to veľmi nešlo) a po chvíľkovej výmene názorov obaja usúdili, že najrozumnejšie bude odtiaľ zmiznúť. Necítil som sa zrovna najlepšie, ale ihneď som si spomenul na Michelle, ktorá sa ešte stále nevracala. Svedomie sa mi rozdelilo na dve polovice – dobrú a zlú. Jedna mi našepkávala, že by som mal slušne počkať, kým sa vráti a poďakovať sa za ochotu, zatiaľ čo tá druhá mi tvrdohlavo pripomínala, že ak by Michelle uvidela mojich bratov, určite by ich spoznala a s nimi aj mňa. A akosi som nechcel, aby to bolo takýmto spôsobom...
Nakoniec som sa ani medzi týmito možnosťami nemohol rozhodovať, lebo Marlon zaúradoval a spolu s Randym ma chtiac - nechtiac zavliekol do auta. Možno to tak malo byť.
V duchu som sa vrátil do prítomnosti.
Pohľad mi klesol na zaschnutú červenú farbu na pravej ruke. Paradoxne práve vlastná krv mi dnes večer vnukla skvelú myšlienku. Vlastne nie, omyl.
Všetko ma napadlo, až keď to dievča vyslovilo slovo "kriminálnik". Tomu krátkemu úseku z nášho stretnutia som venoval najväčšiu pozornosť. Napadli ma totižto verše, ktoré som si v pamäti neustále opakoval, aby som ich nezabudol, pretože som pri sebe nemal diktafón. Perfektne zapadali do jednej zlovestnej melódie, ktorú som u seba držal nahratú už niekoľko týždňov a stále som k nej nenachádzal správne slová. Bol som z toho unesený, hudba sa vo mne naozaj prejavovala v tých najnevhodnejších a najmenej očakávaných okamžikoch...
„Mikie, aspoň poznáš toho chlapa, čo ťa tak doriadil?“ naraz sa ku mne nahol Marlon. „Nabonzujem ho Titovi, ten už z neho narobí fašírky.“
„Uhm... nie, nepoznám,“ odvetil som s prekríženými prstami. Neklamal som, skutočne som ho nepoznal (iba sme sa dvakrát náhodou stretli), ale vedel som, že je to nejaká známa tvár z obrazovky. Lenže to som bratom nechcel vešať na nos, lebo ako ich poznám, určite by ho chceli hneď žalovať. Nevravím, že ja som tú chuť nemal, ale nechcel som riskovať, že kvôli tomu stratím svoju cennú tajnú identitu. Ak by sa verejnosť dozvedela o mojich maskovacích pokusoch, už by som sa pravdepodobne neskryl ani za opičím kostýmom...
A okrem toho, v Titovom tele drieme nefalšovaný Zorro Pomstiteľ, ktorého som nechcel zbytočne prebúdzať...
„Tak to si teda pekne dopadol, braček. Spacifikovaný anonymným maniakom, nechcel by som,“ ľútostivo ma po čele pohladkal Randy sediaci vedľa mňa.
„Ran, ty vieš človeka tak láskavo podržať...“ odvetil som duchom neprítomný. Na malý moment som myšlienky na hudbu odsunul a môj mozog si začal robiť, čo sa mu len zachcelo. Urýchlene mi sám od seba preskočil na tému... neznáma Michelle.
To dievča nevedelo kto som. Poznala síce moje meno, ale nie celé. A predsa sa ku mne chovala s rešpektom a úprimnosťou, ktoré sa mi občas nedostávajú ani pri mojej skutočnej, známej tvári. Takého čestného človeka by som mal rád za priateľa...
Dúfal som, že sa jej vonku nič nestalo – to by som si nikdy neodpustil. Asi by som...
V černote za sklom som postrehol tabuľu s nápisom Hayvenhurst Boulevard a v dlani som jemne požmolil malú zakrvavenú ružovú vreckovku.
***
„Michael, potrebuješ pomôcť do izby?“ zvolal Randy a nedôverčivo si ma premeral.
„Nie, ďakujem. Zvládnem to aj sám,“ odpovedal som bratom a pomaly som sa zdvihol zo zadného sedadla auta za sprievodu ich citeľných pohľadov.
„Prečo je tu také ticho?“ naraz sa spýtal Randy úplne iným tónom.
„Randy, sú takmer dve hodiny ráno...“ odvetil som pobavene. Marlon za nami sa skoro potkol o schod. Ibaže nie z nešikovnosti, ale od smiechu.
„Áá, vidíš! Dobrý postreh, Mike!“ tlmene odpovedal Randy zapýrený od hanby a odomkol vchodové dvere. Typický Randy – vždy niečo vytresne bez rozmyslu.
„Poďte, rýchlo. Musím si bezodkladne niečo nahrať na diktafón,“ posúril som šepky bratov, keď sme prechádzali veľkou obývačkou.
„To ťa okrem toho šialenca stihla švacnúť ešte aj umelecká múza??“ užasnuto prehovoril Randy. „Ty fakt niekedy platíš vysokú cenu za svoje nápady... Alebo to si sa nechal naschvál ovaliť, aby k tebe prišla inšpirácia zhora?“
Ironicky som zašepkal iba "HAHA", ale potom som to už nezvládol a rýchlo som si dlaňou prekryl ústa. Všimol som si, že Marlon spravil to isté. Nechceli sme nikoho v dome zobudiť.
„Zavri už konečne zobák, Ran! Lebo budem nútený pohľadať nejaký páperový vankúš,“ zadúšal sa Marlon od potlačovaného smiechu.
Znova to na mňa prišlo, už som ten chichot nedokázal ovládať. Až keď som zacítil miernu bolesť na rebrách, tak som sa upokojil.
Ešte stále s úsmevom na perách som sa s bratmi rozlúčil a každý sme sa vybrali na opačný koniec domu, do svojich izieb.
Akonáhle som sa dostal do tej svojej, v prvom rade som schytil diktafón položený na stole a nahral si všetko, čo ma napadlo. Keď som ho odkladal na miesto, všimol som si, že na telefóne svieti zelené svetielko. Odkaz. Zvedavý od koho je som stlačil tlačidlo VYPOČUŤ.
"Máte jeden nový odkaz."
"Ahoj, Michael! Tu je Quincy. Volal som ti, ale asi si mimo domu... Počúvaj, získal som pre nás aj Bruca Springsteena, takže už by sme mali byť kompletní. Zajtra sa teda môžeme pustiť do práce, čo myslíš? Tak poobede sa vidíme v štúdiu. Ďakujem. Pekný večer prajem."
Ach, super!! Ja som vedel, že Q je jednička! Jeho skvelý hlboký hlas sme veľmi potrebovali. Konečne sa do toho môžeme pustiť! Celý šťastný som vystrelil rukou do vzduchu. Au.
Opatrne som sa prezliekol do kockovaného pyžama, ani som si nezmyl make – up, nemal som na to už silu, chuť ani myšlienky. Vliezol som do postele a potom som si spomenul na ten improvizovaný obväz na čele a odtrhol som si ho dole. Vzápätí som sa znova rozosmial.
Ten bláznivý Randy mi v tej hystérii nad oko prilepil lepiacou páskou kus toaletného papiera. Ako sa tá šikulka dopátrala k lepiacej páske mi bolo záhadou.
Spokojne som sa uložil na boku, zakryl sa prikrývkou a ešte hodnú chvíľu som hľadel do stropu. Potom som konečne zaspal.
MICHELLE
Odrazu som sa strhla a precitla. Niečo ma donútilo zobudiť sa. Ale čo?
Ešte úplne rozospatá som nad tým začala tuho premýšľať. Nutkanie na záchod to nemohlo byť. Nezobudila ma (výnimočne) ani žiadna nočná mora. Vonku je už svetlo, ale...
Pozrela som na budík. Desať hodín? Už? Hm.
Prečo mám taký pocit, že som práve teraz mala byť niekde úplne inde...?
Doparoma! Práca...!!!
Ako to, že ten hlúpy budík nezvonil?? Aha, zabudla som ho nastaviť!
Šup, šup, Michelle, vstávaj!
Bleskovo som vletela do kúpeľne, umyla si zuby, tvár a naniesla si aspoň maskaru – to bude musieť stačiť. Potom som rýchlo vbehla nazad do izby, otvorila šatník a schmatla prvé kúsky oblečenia, čo mi prišli pod ruku. V chvate som si natiahla ružové tričko a bledé džínsy a prebehla do kuchyne.
„Becky??“ zakričala som cez celý byt.
Nikto sa neozýval. Asi už je v práci... To ma nemohla zobudiť??
Na raňajky nebol čas, už aj tak som dosť meškala. Snáď ešte nezačala vizita... To by si nikto nemusel všimnúť, že idem neskoro...
Premiestnila som sa do chodby, kde som si obula vyššie sandáliky (hoci bola len jar, v Los Angeles je to pre nás už začínajúce leto), vzala si kabelku a vyšla z bytu. Zamkla som a naraz som na chrbte zacítila niečí pohľad. Keď som sa otočila, v prvom rade mi do oka padla kockovaná košeľa...
Merlin! Už len ten mi tu teraz chýbal!
„Ah, dobré ráno...“ zaskočene som vyslovila.
„Dobré, dobré....ako komu dobré,“ zafrflal.
Nemala som čas s ním vykecávať, práca volala, tak som rýchlo premýšľala, ako sa ho elegantne zbaviť. Lenže do môjho plánovaného pokusu mi vbehol on.
„Vy ste tu nová, čo?“ neohrabane sa spýtal a premeral si ma podivným pohľadom.
´Bože, on si myslí, že nikto nechodí do práce?´ Nervózne som klopkala opätkom na nohe.
„No, som...ale už...“
„Poviete mi vaše meno? Vediem si totižto o každom obyvateľovi v tomto dome...“ znovu si ma nevychovane premeral tým pohľadom.
„Nehnevajte sa, ale ja už musím utekať do práce. Tak sa zatiaľ majte. Dovidenia...“ vykrútila som sa a už som bežala dolu schodmi. Za sebou som začula ešte drzé „PCHE!“.
Už len to tak! Povedať mu svoje meno na tie jeho čudné denníky alebo čo to myslel...
***
Keď som si kupovala lístok, vodič autobusu mi s úsmevom venoval na vlas rovnaký pohľad ako predtým Merlin. Čo sa všetkým porobilo...?
Akonáhle som si sadla na voľné miesto, prehliadla som sa od hlavy po päty. A zrazu som na to prišla.
Veď ja som si zabudla dať spodné prádlo!!!!!!!!!!!!
Treskla som sa po hlave. Tak preto na mňa všetci tak zazerali. Pod priliehavým tenkým ružovým tričkom mi bolo vidieť... všetko!!! Bože, ten deň sa pekne začína!
Reflexívne som si cez hruď prekrížila ruky. Lenže takto nemôžem ísť aj po vonku. Sakra.
S nádejou som si prehodila dopredu svoje dlhé hnedé vlasy. Fajn, aspoň niečo to zakryje. Vďakabohu, že som nedala na mamine slová a nenechala sa ostrihať...
Po chvíli autobus dorazil na moju konečnú stanicu a spolu s ďalšími pasažiermi som vystúpila von. Ach, toto je cestovanie. Rovno pred klinikou zastávka autobusu...
Nenápadne som sa snažila vojsť dnu a výťahom som prešla na naše oddelenie. Dlhou bielou chodbou som zamierila rovno do šatní sestričiek. Lenčo som sa ocitla vnútri, zistila som, že tam nie som sama. Avšak potešilo ma to.
„Michelle! Čo tu robíš? Ty nie si v ordinácii?“ spýtala sa ma Nicol, moja kolegyňa i kamarátka, prevliekajúc si cez hlavu biely sestričkovský habit. Nepovedala to však prísnym hlasom, skôr zo žartu.
„Aj tebe pekné ránko!“ zasmiala som sa s povytiahnutým obočím a odomkla som svoju skrinku vedľa nej. „Ale čo to moje oči vidia? Aj ty meškáš?“
"No to je ešte nič v porovnaní s tým, čo vidia moje oči! Tuším si si doma niečo nechala... Mala si ťažkú noc, čo?" šťuchla ma s úškľabkom do ramena. Takže predsa len si ten jej rentgenový pohľad všimol môj mierne nudistický outfit.
„Netáraj hlúposti! Mala som skôr ťažké ráno, predošlý večer som si nenastavila budík...“ rýchlo som zaliezla za otvorené dvere od skrinky.
„Ólalá! Ty, taká pedantka, poctivá osoba, ktorá nikdy jakživ neprišla neskoro do práce ani o minútu? Ty si si dovolila dnes prísť o pol hodinu neskôr?“ vypleštila na mňa pobavene oči, zatiaľ čo som zvliekala z vešiaka svoju uniformu. „Tu mi niečo ale sakramentsky nehrá! Vyklop to už konečne, čo sa stalo?“
„No, veruže sa aj stalo... Včera večer. Ale teraz ti nič nepoviem, však obidve meškáme!“ napomenula som ju.
„Čo tam po tom...“ sarkasticky mávla rukou a znovu sa rozžiarila. „Aspoň mi teda prezraď – niečo dobré alebo zlé?“
„Bude ti stačiť jedno slovo – Nick?“ vrhla som na ňu veľavravný pohľad.
„Zase Nick?“
„Zase Nick.“
„Ten chlap ma už vážne serie...“
„Nicol!“ pridusene som ju zahriakla.
„Už mlčím.“
„To nemusíš, len mi teraz pekne povedz, ako to, že sa vôbec neponáhľaš na vizitu...?“ zvedavo som sa spýtala.
„Ty to nevieš?“ prekvapene mi odpovedala otázkou. „Ja som myslela, že s tými rečami o meškaní si robíš iba haluz.“
„Čo mám vedieť?“ ozvala som sa celá popletená.
„Primár dnešnú vizitu na našom oddelení zrušil. Netuším prečo, ale tým pádom máme ešte desať minút voľno a vlastne sme ani jedna nič nezmeškali. Takže psst!“ zazubila sa na mňa.
„Žiadne vizity? Tak tomu ale vravím šťastie! Jupí, môj čierny bod sa maže!“ veselo som na ňu vyplazila jazyk.
„Tss, ty poctivka! Radšej mi ale bleskovo zhrň tú udalosť s Nickom, kým neumriem od zvedavosti! Máš osem minút a potom sa musíme rozdeliť!“
Neostávalo mi nič iné, tak som jej dopodrobna rozpovedala celý môj krátky včerajší zážitok a ona s otvorenými ústami hltala každé moje slovo. Chvíľami som mala vážne pocit, že začne slintať. (Poznámka – Nicol má na klinike prezývku špongia. Je to tým, že je najzvedavejšie dievča na zemeguli a ´nasáva´ všetky dostupné novinky a informácie zo všetkých svetových strán.)
Konečne som sa odtrhla od jej zvedavých uší, ale kým odišla do svojej ambulancie za ´svojim doktorom´, stihla som sa jej spýtať trápnu otázku.
„Nicol, ehm... nemáš náhodou nejakú podprsenku?“
***
Mierila som po úzkej bielej chodbe k dverám na jej konci. Pred nimi som zastala a napravila si červenú čipkovanú podprsenku, ktorú Nicol vytiahla zo svojej skrinky a ktorá mi pri rýchlejšej chôdzi takmer lietala pri krku.
Potom som zaklopala a už zo zvyku som ani nečakala na zvolanie doktora, stisla som kľučku a vošla dnu s pozdravom: „Dobrý deň, pár doktor.“
Ibaže nikoho som tam nevidela. Presnejšie, nikoho v bielom plášti.
V bledom kresle sedel iba jeden muž v civile.
No nebolo to len tak nejaké obyčajné civilné oblečenie. A rovnako to ani nebol len tak nejaký obyčajný muž.
Myslím, že to bol Michael Jackson.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
