Osemnásta časť
2. 11. 2012
MICHELLE
Pravdupovediac, toto nie je najvydarenejší víkend v mojom živote.
Odkedy Michaela jeho ochrankári definitívne odtiahli preč od toho chaosu a on mi nestihol zakričať viac ako „uvidíme sa neskôr“, sa dnešný deň stával čoraz zapletenejším.
Moju rozcuchanú náladu ešte stihla rozvíriť ďalšia osoba.
Slamkou som zamyslene vyfúkla bublinky nad hladinu sladkej pomarančovej šťavy. Do tváre mi vrhali nepravidelný tieň široké palmové listy visiace nado mnou a na okraji skleného pohára sa lámal odraz prvoaprílového slnka, ktoré sa malo čochvíľa stratiť z obzoru a zapadnúť za horizont Los Angeles...
„Počúvaš ma vôbec?“
Odlepila som oči od svojho nedopitého pohára a nechala sa poštekliť poslednými lúčmi tepla.
Pohľadom ma vytrvalo prevŕtaval pár rozčarovaných očí na druhej strane okrúhleho stola.
„Ale... čo je na tom zlé?“
Považovala som to za správne, za viac než len to. Veď je to moja najlepšia kamarátka, tak komu inému som sa mohla zdôveriť, ak nie jej? I tak by sa to po dnešku určite dozvedela z bulvárnych plátkov, ktoré pre tentoraz dostali čo chceli.
Háčik bol však v tom, že reagovala úplne inak, ako som od nej očakávala.
„Michelle, Michelle...“ pokrútila trpiteľsky hlavou a oprela sa lakťom o stôl z ratanu. Medzi prstami elegantne držala horiacu cigaretu, ktorou občas medzi rečou dôrazne mávla.
Vedela, že to neznášam. Zo zásady predo mnou nikdy nefajčila. Už som si dokonca myslela, že s tým skoncovala.
Lenže keď som sa dostala k tomu menu, odkiaľsi vytiahla škatuľku exkluzívnych cigariet a bez rozmýšľania si jednu s povzdychom zapálila.
„Si pre mňa ako mladšia sestra, to dobre vieš. Chcem ti len dobro, preto považujem za povinnosť ťa dopredu varovať,“ nahla sa bližšie a prísne na mňa uprela zrak. Na sebe mala ešte stále oblečenie zaradené v jej šatníku do imaginárnej kolónky „vhodné na kariérny postup“, respektíve „som úspešná právnička“ – biele krémové sako a nažehlené nohavice, okolo krku sa jej blysol náramne drahý perleťový náhrdelník, z rovnakej série boli aj náušnice pohojdávajúce sa pozdĺž jej tváre. Svetlé vlasy mala znovu vyčesané do hladkého drdolu bez jedinej chybičky a upevnené smaragdovou sponou ladiacou s jej dlhými nechtami. Vyzerala tip-top.
„Nevieš ako to tu chodí. Ani len netušíš, akí sú títo.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Skrátka, slávni muži sú schopní udržiavať reálne vzťahy len vo svojich kruhoch. Dievčatá z obyčajného sveta im slúžia len na zábavu. Užiť si a odkopnúť, to je celé. No uznaj, koľko je takých, ktorí nemajú partnerku na rovnakej úrovni? Spočítam ich na prstoch jednej ruky.“
„Prestaň,“ ohradila som sa a zadkom sa namrzene zavrtela na stoličke. „Vôbec ho nepoznáš.“
„A ty ho poznáš?“ zagúľala očami a trpko sa pousmiala. „Prepáč, ale môžeš naozaj povedať, že si ho za ten krátky čas spoznala? Že ste priatelia?“
„Ehm... a prečo nie?“
„Zlatko, si preňho naivné dievčatko z vidieka. Dobre, bol tu Nick... A Jackson? Veď ten sa s ním nemôže ani porovnať. Ten je na najvyššej možnej méte, Nick mu nesiaha ani po členky. Myslíš, že on je iný? Že nežije vo svete, ktorý si tak nenávidela? Že si nevychutnáva všetko, čo mu prináša jeho famózna sláva? Je to showbiznis, Michelle, showbiznis.“
„Ja to dobre viem. Ale nemôžeš všetkých hádzať do jedného vreca,“ tvrdohlavo som pripomenula. Na čerstvú šťavu v pohári som už stratila chuť.
„Počúvaj ma, nechcem ti predsa zle. Vravela som ti, že celebritám sa oblúkom vyhýbaj. Začne sa to dokonalým priateľstvom, omotá si ťa okolo prsta, skončí sa to v posteli a na druhý deň budeš len nadbytočná trofej. Všetci sú rovnakí. A tento –Michael- tiež nie je iný, nemysli si,“ palcom namierila smerom k zemi. „Určite sa nikdy ani slovkom nezmienil o svojich vzťahoch so ženami, však?“
„Zase tak ďaleko sme sa v rozhovoroch nedostali,“ odvetila som po chvíľke zaváhania.
„Ha,“ luskla prstami, akoby práve rozlúštila celú záhadu. „Vieš, poznala som raz jedno dievča od nás z práce. Šialene obdivovala tú ich kapelu - The Jacksons, ale najviac ju zaujal ten starší... tuším sa volá... Jermaine? Bola pekná, mala šťastie a tak sa jej raz podarilo k nemu dostať. Varovala som ju a čo myslíš, ako to dopadlo? Skončila u mňa s plačom.“
„Fakt?“
Pocítila som mierny kŕč v žalúdku. Tie argumenty dávali zmysel. Becky sa nikdy nezvykla mýliť, vždy som sa na jej rady mohla stopercentne spoľahnúť a rozhodne to tu poznala viac ako ja.
Avšak nemohla som si pomôcť, na Michaela sa jednoducho nič z toho nehodilo. Všetky tie veci mi v súvislosti s ním prišli absolútne cudzie.
„Lenže toto je o inom. Ja a Michael predsa...“ oponovala som, ale nenechala ma dohovoriť.
„Prekristapána, Michelle, máš dvadsaťtri, prosím ťa, zlož si tie ružové okuliare,“ vydýchla obláčik bieleho dymu a rezignovane si plesla dlaňou po čele.
Urobiť z človeka neschopného šlo Becky vždy perfektne. Pod závalom jej dohovárania som si pripadala ako hlúpa hus, ale moje presvedčenie v Michaelovu osobu bolo silnejšie. Možno som naivná, no zatiaľ som nemala najmenší dôvod neveriť mu.
„Myslím, že sama viem najlepšie, čo robím. Ale ďakujem za upozornenie.“
„Ospravedlňujem sa, že som taká nechutne úprimná a možno som ti skazila nadšenie, ale záleží mi na tebe. Pokiaľ ide o mňa, jediné, čo by som s ním chcela riešiť je jeho autogram.“ Cigaretu udusila v keramickom popolníku, prešla okolo stola a diskrétne mi šepla do ucha. „Je to tvoja vec, ale môj názor poznáš. Dávaj si na neho pozor.“
Vtisla mi pusu do vlasov a nechala ma na terase samu so svojimi rozháranými myšlienkami.
Vložila som si tvár do dlaní a ukazovákmi si unavene prešla po tvári.
Cez to všetko mi „nasadila chrobáka do hlavy“.
Možno skutočne neviem, aké sú tieto hviezdy. Mohol by byť Michael taký? A je to vôbec o Jermainovi pravda? A čo ostatní bratia?
Ach, jaj.
Pri Nickovi som si myslela, že ho dokonale poznám. Mýlila som sa, to je pravda...
No tak to by stačilo. Sklapni, mozog! Mysli racionálne, mysli racionálne.
Preboha, ako môžem pochybovať?
Michael je jednoznačne najúžasnejší človek akého som kedy mala možnosť stretnúť.
Viem to. Cítim to.
Bodka.
MICHAEL
„Koľko?“ spýtal som sa s vážnym výrazom. „Prepáč, asi som zle rozumel.“
„Počul si dobre. Je to výsledok tvojej niekoľkoročnej práce, Michael. Právom si ich zaslúžiš,“ odvetil pokojne Frank a chlapsky ma potľapkal po ramenách.
„Ale päťdesiattri miliónov?“ ohromene som sa zamračil. „To je oveľa viac, ako som si kedy predstavoval.“
„Chlapče, momentálne si jednotka, tak sa nečuduj,“ zasmial sa. „Zaobchádzaj s nimi rozumne.“
„Viem, čo s nimi urobím,“ duchom neprítomný som pozrel pred seba. „Kúpim ATV. To bude najrozumnejšie.“
„Takže si už teda rozhodnutý? Skvelá voľba,“ skonštatoval Frank a uznanlivo kývol hlavou. „Budeme ešte so zástupcami pána Holmesa pokračovať vo vyjednávaní a potom sa uvidí.“
„Vďaka. Nezostaneš na večeru?“ ponúkol som mu, pretože som z kuchyne začul štrngot príboru a tanierov.
„Ach, ďakujem za pozvanie, ale nemôžem. Sľúbil som deťom, že ich vezmeme do pizzerie,“ postavil sa z kresla a rozhodil rukami.
„A ako sa majú?“ mimovoľne som sa usmial vstávajúc zarovno s ním.
„Veľmi dobre, akurát včera sa ma malý pýtal, či by nemohol vziať Musclesa v pondelok do školy na nejaký projekt,“ rozosmial sa a mávnuc rukou naznačil, že to nemám brať vážne.
Prečo nie?
„Jasné, nech si ho vezme,“ oznámil som mu úplne samozrejme.
Franka okamžite prešiel smiech. „V žiadnom prípade. Vieš, že neznášam hady!“
„Tak pôjdem ja.“
„Ty? Neblázni, Michael, to od teba nemôžem prijať. Nemôžeš tam len tak ísť,“ vyvalil na mňa oči.
„Nie, pôjdem,“ nadšene som zvýšil hlas a nenútene nadvihol obočie. „Veľmi rád.“
Vyšli sme z pracovne ku vchodovým dverám, kde som sa s Frankom na rozlúčku objal.
„Nezabudni, že ráno máš to fotenie pre EPIC,“ pripomenul mi medzi dverami, keď si obliekal svoj čierny kabát.
„Viem, nemaj obavy, budem pripravený,“ spokojne som sa usmial a prekrížil ruky. „Tak pekný večer a pozdravuj rodinu.“
„Vďaka, zaželaj za mňa všetkým dobrú chuť,“ žmurkol. Z vrecka kabátu vylovil cigaru a strčil si ju do úst. Typický Frank Dileo.
Naposledy som mu zamával, kým kráčal v šere večera k svojmu autu zaparkovanému vo dvore. Zatvoril som, keď sa zrazu z poschodia ozvalo príšerné vrešťanie otriasajúce sa až v základoch domu.
„MICHÁÁÁÁÉÉÉÉÉÉÉÉLLLL, JA ŤA ZABIJÉÉÉM!!!!!!!!“
Myslím, že to bol Randy. Vyprskol som a potichu sa zachichotal.
Prvý apríl nemohol zostať bez môjho kanadského žartíku.
To by bolo proti zákonu prírody.
„TU SI!“ z boku na mňa vyskočil Marlon v boxerkách a schmatol ma do železného zovretia. „Aké poznáš modlitby? Mal by si si ich zopakovať, lebo teraz zomrieš strašnou smrťou! Od smiechu!“
Vyšklbol som sa a s hlasitým zavíjaním som vystrelil hore schodmi. Na únikovej ceste k mojej izbe sa k Marlonovi pridal Randy, tak som, potkýnajúc sa od rehotu, zrýchlil.
„Počkaj, turboman!“
Zaliezol som za dvere izby, úmyselne som nechal odomknuté a skočil som na posteľ. Zadúšajúc sa od smiechu som sa rozvalil a čakal, kým dorazia.
Myslel som si, že boli hneď za mnou. Očividne mali horšiu kondičku ako som predpokladal.
Po nekonečnej dobe sa dvere konečne rozleteli a oni vtrhli dnu.
„Time out!“ zakvičal Randy a rukami urobil známy posunok v tvare písmena T. Marlon z posledných síl dychčal a rukami si podopieral bok. „Au, už nikdy neutekám takú diaľku.“
„Taká diaľka“ bola podľa môjho brata cesta od vchodových dverí k druhým dverám na poschodí. Zhruba 25 metrov.
Obidvaja padli vyčerpaním na kraj postele k mojim nohám a lapali dych. Randy s vystrčeným jazykom a zatvorenými očami.
„Uhh, huff, Michael, ty lišiak! Okamžite sa priznaj – odkedy som mal toto na zadku??!“
Strčil mi pred nos bledé džínsy, v ktorých sa donedávna hrdo predvádzal. Na ich zadnej strane svietila veľká strategicky umiestnená hnedá mazanica.
„Kedy si si sadal na stoličku vo svojej izbe?“ vyzvedal som s kamennou tvárou.
„Ráno.“
„Tak potom od rána,“ hlesol som a pevne zovrel pery. Randy za mojim chrbtom sa rozrehotal.
„Čože??! To nemyslíš vážne! Celý deň som sa pretŕčal vonku. Musel som vyzerať ako... ako dosratý!“ rozčuľoval sa a bláznivo triasol džínsami v ruke. „Čo to vlastne je?“
Nabral som si z tej škvrny na konček prsta a olizol si ho. „Arašidové maslo, mňam.“
Skôr ako som stihol vybuchnúť od smiechu a Marlon sa na mňa stačil vrhnúť, niekto ďalší vošiel do izby.
„Hej, vy traja, zdvihnite zadky a poďte dole na večeru!“ zapišťala na nás LaToya stojaca na prahu.
„Čo?“ Randy nečakane ožil a do vzduchu vystrelila jeho rozžiarená tvár. „Už je hotová?“
„Zvláštne, pred chvíľou si umieral a zrazu si plný energie,“ zlomyseľne som podotkol. Iba sa na mňa pozrel a vyplazil jazyk, potom mi prestal venovať pozornosť.
„Hurrááá!! Večerááá!!!“ zajasal a kým sme sa stihli spamätať, rýchlosťou svetla presvišťal okolo vyplašenej LaToyi. „Som hladný ako slon!“
„Je toto vážne naša krv?“ obrátila oči stĺpkom a pohoršene kývla hlavou, keď sa Randy stratil na chodbe.
„Nechaj ho, je ešte vo vývine, potrebuje jesť,“ škodoradostne ju napomenul Marlon, kým sa štveral z postele dolu. „Poďme aj my, aby nám po jeho nájazde niečo ostalo.“
Vôbec si nevšimol, že je stále bez nohavíc.
Výraz na LaToyinej tvári by som si najradšej zvečnil na pamiatku...
Priškrtene som stisol pery a vyšiel spolu s nimi von. Zdola k nám doľahol Randyho sladký hlas.
„Otec, budeš to ešte jesť?“
***
Po večeri, ktorú som strávil so zvyškom rodiny som sa vrátil do súkromia svojej izby. Bola v nej už tma, svetlo dnu prenikalo len cez okno. Podišiel som k nemu.
Bol pokojný večer. Na nebi svietilo pár hviezdičiek a mesiac odkrýval iba polovicu svojej jednoduchej krásy.
Rukami som sa oprel o parapetu a len tak som hľadel von.
Sobota večer. Usiloval som sa nemyslieť na to, ako sa môj život líši od životov obyčajných ľudí. Pravdepodobne sa teraz zabávajú niekde vonku, v spoločnosti svojich priateľov a užívajú si voľný čas.
Ja to tak slobodne robiť nemôžem.
Vlastne kedykoľvek som sa objavil v nejakom klube, hneď sa všetko zmenilo. Hudbu preorientovali na moje piesne, každý odo mňa požadoval, aby som tancoval a nikto sa nesprával tak prirodzene, ako predtým, kým som tam vstúpil. No ja som chcel pre zmenu vidieť tancovať niekoho iného, nechcel som počúvať svoju hudbu, prial som si proste len zapadnúť medzi ostatných ľudí. To sa nikdy nestalo. Preto už do podnikov takmer nechodím. Prestalo ma to baviť. Výnimku tvoria jedine výlety v preoblečení...
Ale no tak, Michael, hlavu hore.
Zdvihol som sa a sám pre seba sa usmial, keď som si spomenul na slová, ktoré mi raz povedala Elizabeth Taylor.
´Michael, cez to všetko musíš byť silný. Pamätaj, že si vzorom pre všetkých tých ľudí tam vonku, ktorí ťa obdivujú a milujú takého aký si. Život občas každému z nás prináša prekážky. Ale Boh ťa obdaroval istým talentom, ktorým máš možnosť pomáhať iným. Narodil si sa, aby si bol darom pre svet. Na to nikdy nezabudni...´
Zatiahol som záves na okne a rozsvietil malú nočnú lampičku. Zo zásuvky som vybral knihuSprievodca po tajomstvách Anglicka, ktorú som dostal ešte v múzeu v Londýne. Ľahol som si na prikrývku a chrbtom sa oprel o peľasť postele.
Začítal som sa do prvej stránky a práve vtedy mi pri uchu zadrnčal telefón.
„Haló?“ prihlásil som sa po zdvihnutí.
„Uch-huchh,“ zo slúchadla sa ozvalo funenie akoby sa niekto s čímsi naťahoval. Odrazu sa mi chcelo smiať.
Obočie mi vystrelilo do výšky a ústa sa mi automaticky zvlnili do úsmevu. So silným sebazaprením sa mi podarilo ovládnuť.
„Michelle?“ opatrne som zvolal.
„Ach, Michael!“ rozpačito zvýskla. „Ty si ma už počul?“
„Jasné, že som počul,“ tlmene som sa zasmial. „Veď mi voláš, či nie? Tak obvykle komunikácia cez telefón prebieha.“
„No fajn. Ja... totiž... odtiahla som si telefón do izby, lebo Becky si už šla ľahnúť a niekde vo dverách sa mi zasekol kábel,“ vysvetľovala. „Vytočila som tvoje číslo a snažila sa ho uvoľniť. Nerátala som s tým, že to hneď zdvihneš.“
„Aha,“ skonštatoval som. „No práve som nemal nič na práci...“
Zbožňoval som ľudí, ktorí ma dokázali rozosmiať za každých okolností. A Michelle to vedela priam dokonale. Aj keď občas bez toho, aby sa o to vedome pokúšala.
„Takže... majú naše fotky, však?“
„Majú. Ale nesmieš sa nad tým vzrušovať, ak nechceš, aby sa ti to dostalo pod kožu. Pokús sa tým nezaoberať, inak tomu len zbytočne pripíšeš význam, posilníš dôležitosť médií,“ poradil som jej a sadol si na dlážku. Na druhej strane bolo ticho.
„To je rozumná rada,“ odvetila napokon. „Ďakujem. Budem sa ňou riadiť.“ Spojenie zapraskalo, čo som pripisoval jej technickému zaobchádzaniu s telefónom. Potom sa opäť ozvala.
„Mimochodom ako bolo v práci?“ spýtala sa už veselšie.
„Zatiaľ to ide pomaly, stále vyberáme vhodné piesne. Mal som schôdzku aj so stylistami, preberali sme možné varianty nového konceptu pre album. Imidž, ktorý by vyjadroval podstatu albumu. Možno niečo... odvážnejšie.“
„Čože? Už nechceš chodiť v tých chutných trblietavých sakách a jednej rukavici?“ vyhŕkla trošku prekvapene. Vedel som si detailne predstaviť jej výraz, stačilo mi počuť tú intonáciu v jej hlase.
„To patrilo k Thrilleru,“ vysvetlil som. „Trblietavé veci už prestávam nosiť. K novému albumu budem potrebovať nový imidž. Chcem, aby bol každý album niečím špecifický. Iný a originálny.“
„A nie je lepšie držať sa štýlu, pod ktorým ťa každý pozná? Vieš... niečo ako tvoje poznávacie znamenie?“
„Nemožno stále zotrvávať v minulosti. Treba sa pohnúť vpred. Ale určité prvky si ponechám. Napríklad krátkych nohavíc a bielych ponožiek sa nevzdám,“ zasmial som sa. „Ale bude to niečo úplne iné. Rád ľudí prekvapujem.“
„Som zvedavá, čo z toho vznikne,“ dodala dôrazne akoby ma vyzývala, aby som pokračoval vo vyzrádzaní detailov.
„Ľutujem, viac prezradiť nemôžem,“ prehodil som. „Je to pracovné tajomstvo.“
„V pohode, mám rada prekvapenia...“ Odrazu stíšila hlas. „Michael...? Ani som ti nestihla poďakovať za to, ako si ma dnes podržal.“
„To nestojí za reč, rád som pomohol,“ potešene som odpovedal a rýchlo som sa doplnil. „Aj keď to veľká pomoc nebola.“
„Fakt neviem ako by som sa ti odvďačila,“ pokračovala ignorujúc moje slová.
„O niečom by som vedel...“ znenazdajky som záhadne vyhŕkol. Keby stála predo mnou, tak by som na ňu žmurkol. „Zajtra ťa pozývam do Disneylandu. Budem naozaj rád, ak pôjdeš so mnou.“
„Do Disneylandu?“ prehodila prekvapene. „Nikdy som tam nebola.“
„Čože? To myslíš vážne?“ zarazene zo mňa vypadlo. „V tom prípade musíš ísť.“
Zase sa ozvalo funenie, tentoraz sa však smiala. „Takže mi to prikazujete, pane?“
„Samozrejme!“ naoko som drsným hlasom zavelil.
„Nezostáva mi teda nič iné, ako poslúchnuť,“ súhlasila.
Obaja sme vybuchli do smiechu.
„Môžete mi podať bližšie hlásenie, aby som sa zariadila?“
„Hm, povedzme... o jednej?“ položil som rečnícku otázku. „A asi bude lepšie, keď ťa vyzdvihneme niekde inde ako pred tvojim domom, čo myslíš?“
„Dobrý nápad! Takže... čo tak na mieste, kde si ma vytiahol z autobusu?“ doberala si ma a čakala na odpoveď.
„Jasné, platí,“ prehlásil som s úsmevom.
Naraz som prudko obrátil hlavu k dverám, odkiaľ sa ozývalo sotva počuteľné klopkanie.
„Ehm, už budem musieť končiť. Uvidíme sa zajtra.“
„Ach, jasné. Dobrú noc, Michael.“
„Dobrú,“ odpovedal som s očami prilepenými na dverách. Zložil som a vstal.
Dnu vošla roztrasená Janet v modrej pyžame a pretierajúc si oči sa dívala do zeme.
„Zase?“ láskavo som prehovoril.
„Hej, s-strašný sen,“ zaúpela, ochromene prešla k mojej posteli a klesla na ňu. „Och Bože, Michael, ja nezaspím.“ Od rozrušenia sa jej zadŕhal hlas.
Odkedy sa rozviedla, pravidelne ju trápili nočné mory. Vtedy zvykla prísť za mnou, lebo vedela, že z celej rodiny chodím spávať najneskôr. Niekedy som s ňou viedol dlhé rozhovory, aby zabudla na zlé sny, inokedy sme rozoberali najnovšie piesne a navzájom si vraveli, ktorá sa nám páči a ktorá nie. Ale bez výnimky sa to vždy skončilo tak, že Janet u mňa prespala.
„Poď, ľahni si,“ vzal som knihu z postele a odtiahol bielu prikrývku, aby sa mohla uložiť.
Mlčky ma poslúchla a vysilene sa skrčila na ľavom boku.
„Už sa nemáš čoho báť, budem pri tebe.“
Jemne som ju prikryl a bez toho, aby som sa odlíčil alebo prezliekol som si ľahol z druhej strany vedľa nej. Ľadovými prstami nahmatala moju ruku, preložila si ju cez seba a zachumlala sa pod moje rameno.
***
Nasledujúci deň na svitaní som sa prebudil na nepríjemný zvuk budíku. Bez toho, aby som čo i len pootvoril jedno oko som ho zaklapol.
Ach, nie. Tak neznášam povinné ranné vstávania. Veď je iba pol deviatej.
Otvoril som oči. Miesto vedľa mňa bolo prázdne.
Pár minút som sa ešte rozospato prehadzoval na prikrývke a premýšľal o tom, aký surovec vymyslel budík, ale nakoniec som už skrátka musel vstať.
Ustlal som a vošiel do kúpeľne. Pohľad do zrkadla nebol najpríjemnejší.
Vlasy som mal spľasnuté na strane, na ktorej som ležal, make-up som mal na bokoch trochu rozmazaný, takže mi presvitali fliačky a očná linka sa mi dostala pod oči. Umyl som si zuby, osprchoval sa a potom si urobil čerstvú vizáž. Zo skrine som vybral oblečenie, v ktorom som sa mal fotiť a prezrel si ho. Obliekol som sa do červenej košele s bielou výšivkou a modrých džínsov. Tak.
Zamieril som rovno do kuchyne, kde to podľa zvukov už poriadne žilo. Mama pripravovala raňajky, Marlon s Randym družne debatovali s otcom a LaToya sedela na konci stola a upravovala si nechty.
„Dobré ráno, zlatko!“ veselo zaštebotala mama, keď som pozdravil všetkých prítomných. Odzdravila i moja staršia sestra, ale trojica pri stole ani nezdvihla hlavu, náruživo pokračovali v debate. Zachytil som slová ako „posledné“, „úspech“ a „investovať“.
„Pomôžem ti?“ hodil som očkom po mame.
„Zvládnem to aj sama,“ usmiala sa a ďalej krájala ovocie na drevenej doske.
„Kde je Janet?“ zaujímal som sa, ale otázku som neadresoval nikomu konkrétnemu. Klesol som na stoličku vedľa LaToyi a tá sa chopila odpovede ako prvá.
„Išla niekam s kamarátkami.“
Neviem, čo som čakal, ale odľahlo mi. Aspoň príde na iné myšlienky...
„Ozaj, Michael,“ začala sprisahanecky šeptať, ale niečo sa mi na nej nezdalo. Bola až prehnane milá. Podozrievavo som sa k nej nahol.
„Mám pre teba nápadníčku. Jedna moja priateľka by ťa chcela spoznať.“ Nádejne zatrepotala hustými mihalnicami.
Zalapal som po dychu.
Niežeby som mal niečo proti LaToyi, ale všetky jej priateľky boli dokonalé kópie mojej sestry. Doslova. Viac snáď netreba nič dodávať.
Ibaže... čo môžem povedať? Nemôžem len tak bezdôvodne odpovedať „nie, ďakujem“.
„To je od nej milé, ale... ale ja...“
„Hej, čo si to tam šuškáte?“ prerušil ma neohrabane Marlon a natlačil sa na mňa.
Vydýchol som si. Nikdy v živote som mu nebol vďačnejší.
„Určite nič také dôležité, ako vy,“ uškrnul som sa.
Len na mňa mrkol.
Čože?
Áno, určite sa mi to nezdalo. Žmurkol na mňa.
Musel LaToyu počuť.
Ďakovne som mu stisol lakeť, on sa na mňa zazubil a čo najtichšie mi oznámil: „Mám to u teba, braček.“
V tom okamihu zazvonil zvonček pri dverách a ja som bleskovo vyskočil na rovné nohy práve vo chvíli, keď mama predo mňa postavila tanier s raňajkami.
„Michael!“ vyčítavo ma napomenula. „Zase nič nezješ?“
„Prepáč, mami, ale mám v záhrade to fotenie,“ vtisol som jej bozk na líce. „Potom sa najem.“ Letmo som kývol na ostatných.
„Prídeme sa na teba pozrieť,“ informovala ma mama a povzbudivo ma pohladila po chrbte.
„Zase sa ide hrať na modela...“ neodpustil si štipľavú poznámku Randy a spolu s Marlonom sa zachechtali. Vystrúhal som grimasu a rozhodnými krokmi som chcel odkráčať preč, ale na prahu som zakopol a takmer skončil na zemi, čím som aktivoval neriadenú strelu rehotu mojich bratov.
***
Ladne som otvoril dvere na aute a so širokým úsmevom nazrel dnu.
„Vitaj v Disneylande!“
Neisto vystúpila von, zacvakla dvere a ohromene sa obzerala vôkol seba.
Skúmavo som si ju obzrel. Dnes jej to mimoriadne pristalo.
Pod čiernou rozopnutou mikinou mala červené tričko s kresleným mačiatkom, ktoré malo oči z lesklých kryštálikov. Na štíhlych nohách sa jej skveli úzke džínsy s vypáranými dierami v oblasti kolien a jemný vánok jej rozfúkaval zvlnené vlasy. No najviac ma zaujal čierny opasok s veľkou nápaditou prackou vpredu. Očaril ma, rovnako ako jeho majiteľka.
Naproti tomu ja som vyzeral dosť čudne. Na hlave som mal parochňu a na nej červenú šiltovku, nad ústami ma šteklili obrie fúziská a oblečenie tiež nestálo za veľa.
„Jéé, je to tu obrovské!“ podskočila veselo. Všimol som si, že sa jej samou radosťou rozšírili oči.
Zahrialo ma pri srdci. Bola na tom rovnako ako ja sám, keď som sem pred mnohými rokmi zavítal prvýkrát.
„Môžeme ísť?“ nadvihol som prilepené obočie ukazujúc na pokladňu pred nami. Usmiala sa a pritakala hlavou.
„Michael, si si istý, že nepotrebuješ žiadnu ochranku?“ uisťovala sa cestou k hlavnej bráne. „Teda, nie že by som nebola rada, ale ide o tvoju bezpečnosť.“
„Tu nám nič strašné nehrozí. Chodím sem často s rodinou bez ochranky,“ zalovil som vo vrecku saka, vytiahol kartu a obrátil sa k staršej žene v okienku. „Dobrý deň, dve vstupenky, prosím.“
„Zdravím vás!“ natešene vyhŕkla a stíšila hlas. „Ale pán Jackson, viete, že vy máte vždy voľný vstup.“
Michelle na mňa bojazlivo vypleštila oči.
„To je v poriadku, zamestnanci moje masky už poznajú,“ upokojil som ju a zastrčil si kartu zase spať. „Tak vám veľmi pekne ďakujem.“ Znovu som pozrel na predavačku a spolu s Michelle prešiel vstupnou bránou.
„Je to také nespravodlivé. Tí, čo majú dosť peňazí, nemusia platiť...“ pokrčil som ramenami a bezradne sa na ňu usmial. „Kam pôjdeme najskôr?“
„Fíha, tamto vyzerá super!“ ukázala s ústami otvorenými dokorán na najvyššiu horskú dráhu pomenovanú California Screamin´, čo už samo o sebe hovorilo za všetko.
„Nebojíš sa výšok?“ pre istotu som sa spýtal a gestami naznačil možné vracanie.
„Ani omylom!“ zatlieskala a začala ma ťahať za rukáv. „Michael, musíme tam ísť!“
Ľudia sa okolo nás sem-tam pristavovali, niečo si medzi sebou šepkali a podozrievavo na mňa hľadeli, ale nikto ma nestihol odhaliť. Bol som z toho unesený, po celú dobu našej návštevy sa neobjavil jediný novinár a o to viac som si každú sekundu užíval.
S Michelle sme vyskúšali všetky atrakcie, bez výnimky, na niektorých sme sa dokonca zviezli viackrát za sebou. Prešli sme jazdu Petra Pana, previezli sme sa na starobylom vláčiku, absolvovali sme prehliadku strašidelného sídla Haunted Mansion (kde som sa skôr zlomyseľne smial na Michellinom jačaní, ako na strašidlách a duchoch, ktoré neprestajne vyskakovali), zviezli sme sa na King Arthur Carousel a na mnohých ďalších. Toľko, koľko som sa nasmial s ňou, som sa nenasmial ani so svojimi bratmi.
Zabralo nám to takmer celý deň, ale výsledok stál za to.
„Mám dosť,“ zasmiala sa a zvalila sa na prvú voľnú lavičku. „Toto bolo... úžasné!“
„Nevravel som ti?“ hrdo som prehlásil. Prisadol som si a podal jej cukríkovo ružovú sladkú vatu z blízkeho stánku. „Ale ešte ti chcem niečo ukázať.“
„Hej? A čo?“ Odhryzla si taký kusisko, že mala čo robiť, aby ho dokázala zjesť.
„Prečo si myslíš, že ti to dopredu poviem?“ vypustil som provokatívnu otázku a odtrhol si kúsok vaty. „Zostalo ti z nej aj na nose...“ pobavene som podotkol, keď som sa pohľadom vrátil k nej.
Zotrel som jej ružový cukor z končeku nosa a automaticky si ho zlízal z prstov.
„Poď, ideme!“
MICHELLE
Nemala som ani tušenia, kam to mierime.
Zaviedol ma na hlavný chodník menom Magical Way a zamieril do hotela, na ktorom som si v rýchlosti stačila prečítať jeho názov Disney´s Paradise Pier Hotel. Keď sme sa tam ukázali, bolo očividné, že na recepcii nás už očakávali.
Prečo ideme do hotela? Zamračila som sa.
„Čo tu budeme robiť?“ uprela som naňho spýtavý pohľad a oprela sa o stenu nablýskaného výťahu, do ktorého sme nastúpili. Uniformovaný poslíček stál kúsok pred nami a Michael ho poprosil, nech nás zavezie na najvyššie poschodie.
„Ukážem ti môj apartmán.“ Na perách sa mu pohrával mäkký úsmev.
„Prosím? Ale... ale prečo?“ Zachcela som sa.
Čo... čo chce s tým apartmánom...??
Som zmätená.
Hlavou sa mi preháňajú Beckyne stupídne slová ako celkom logická predzvesť.
´Si preňho len naivné dievčatko z vidieka...´
´Užiť a odkopnúť... Všetci sú rovnakí...´.
Nenápadne sa tresknem po hlave.
Vypadnite z mojej mysle! Nebudem svoj mozog zamestnávať ďalšími hlúposťami. A toto jednoznačne hlúposti sú.
No i tak ma trápia aj naďalej, nahlodáva ma neblahé tušenie...
„Je ti niečo?“ Michael si všimol moje rozpaky a zatváril sa vážne. Z hlavy si stiahol šiltovku, na ktorej mal prilepenú hnedú parochňu, jedným ťahom odlepil hustý porast z obočia i spod nosa a sledoval môj výraz.
„Nie... nič, som v pohode,“ pokúsila som sa o chabý úsmev, ktorý, popravde, nebol veľmi presvedčivý. Na Michaelovej tvári sa na okamih zjavil záblesk sklamania, ale ten rýchlo zmizol. Čakal, že sa zasmejem.
Ja by som sa aj určite zasmiala.
Keby mi to dovoľoval adrenalín v celom tele. A aj istá dávka vzrušenia...
Uhm. Čo som to povedala? Že vzrušenia...?
Preboha. To mi len tak vytresla moja rozpoltená myseľ. Prirodzene. Nič to neznamená.
Výťah sa zastavil a poslíček nás zdvorilým gestom vyprevadil von.
„Ďakujeme, ďalej to už zvládneme aj sami.“ Odpovedal Michael, poslíček mu podal zväzok žltých kľúčov, poďakoval sa mu bankovkou a opatrne ma vzal za ruku. Ako zdrevenená som kráčala za ním. Viedol ma chodbou až na samý koniec k poslednému apartmánu, kde bol určite už miliónkrát ubytovaný. Zastavil sa pred dverami číslo 462.
„Michael, počkaj... to ne-nemôžem,“ položila som dlaň na jeho ruku, práve keď ňou točil kľúčom v zámke. „Ja... nechápem o čo tu ide.“
Tajomne sa usmial a odomkol. „Poď, neboj sa. Bude sa ti to páčiť.“
Nie, nie, nie. Nemá v úmysle nič, čo by som nechcela.
Som o tom presvedčená.
Ach Bože.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
