40.čásť
24. 7. 2013
MICHELLE
Fajn. Toto zvládnem ľavou zadnou. Veď som na to čakala celý čas, no nie?
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Potiahnem si límec svetra vlhkého od potu, ktorý ma škrtí na krku. Páni, ani neviem kedy som sa naposledy v januári takto potila.
„Ak... ak niekoho máš, tak je to úplne prirodzená vec.“ Nadhodím s predstieranou ľahostajnosťou a presadnem si o dva schodíky nižšie, aby som bola na jeho úrovni. Točité drevené schodisko mierne zaduní pri dopade môjho zadku. „Za dva roky sa mohlo udiať milión vecí. Takže buď ku mne úprimný, ja to rozdýcham.“
Nerozdýcham, to je isté.
Ale čo iné môžem povedať? Nemôžem predsa očakávať, že kvôli mne prežil ten čas v celibáte. Bolo by to odo mňa strašne sebecké.
„Vlastne tu niekto je...“ Rozpačito sa poškriabe v krásnych lesklých kudrlinkách.
BUM! A je to vonku!
„Čože?!“ Šokovane naňho vyletím. Musím sa pridržať zábradlia, aby som nespadla. „Kto?“
Doprčic, to som trošičku prehnala.
Michael sa zvíja od smiechu. Čo je mu na tom smiešne?
„Keby si sa teraz videla!“ Pritiahne si ma k sebe a pevne ma zovrie v náručí. „Naozaj si myslíš, že by som ťa vymenil, ty trdlo?“ Tvár si zaborí do mojich vlasov a jeho chichotanie postupne prechádza do hlbokých výdychov. Nakoniec sa rozvzlyká. Vrhnem naňho zmätený pohľad. Tomu sa povie pravá emočná búrka. „Nemáš poňatia čo som prežíval. Peklo. Ďakujem Bohu, že mi ťa nevzal. Panebože, ani nevieš ako.“
„Michael, ja som... Je to moja chyba.“ Previnilo sa odtiahnem. „Od začiatku si mal pravdu! Keď si sa ma pokúšal chrániť... mala som ťa poslúchnuť! Ale nie – ja hlupaňa – som si nevážila čo si pre mňa robil... a potom sme sa pohádali... a tam sa to celé posralo!“ Splietam piate cez deviate a nepríčetne vraštím tvár.
„Nestrelil ťa človek, ktorý písal ten list.“ Vezme ma za obe ruky s výrazom ranenej srnky. „Bola to zhoda náhod.“
„Ako to vieš??“ Našponujem obočie. V očakávaní pointy mu visím na perách.
„Chytili ho. Bol to nejaký beloch zo South Central a s New Yorkom nemal nič spoločné, iba sa mi vyhrážal.“
„South Central? Najchudobnejšia štvrť Los Angeles. To by dávalo zmysel. Jeden problém sa teda vyriešil...“
„Strelca stále nemajú. Mal by hniť v base a nie sa potulovať po vonku!“ V záchvate zúrivosti kopne do dreveného obloženia. Vidno, že obaja máme temperamentnú povahu. „Z tej bezmocnosti ma ide roztrhnúť!“
„Skôr či neskôr ho dostanú.“ Ubezpečím ho a opriem sa mu o koleno. Mám potrebu neustále sa ho dotýkať odkedy viem, že ma nenahradil dlhonohou modelkou s perfektným zadkom.
„Teraz je najdôležitejšie, že sme tu. Spolu.“
„To je pravda.“ Obráti sa čelom ku mne a nepatrne mu zamyká kútikom. „Ty moja speváčka.“
„Ó, nie, nespomínaj to!“ Zohnem sa a zakryjem si tvár.
Predstieram. V skutočnosti chcem počuť viac. Vie o tom, pozná ma ako svoje mokasíny.
„Urobila si mi najväčšie prekvapenie, aké som kedy zažil. Ty – ktorá si sa bála spievať predo mnou si to zrazu roztočila pred stovkou ľudí!“ Očká sa mu rozžiaria, keď si to premieta. „Neexistuje vec, ktorou by si mi to dala jasnejšie najavo. Nikdy sa žiaden človek takto nepremohol kvôli mne. A to si neskutočne vážim.“
„Kvôli tebe by som sa prešla po Los Angeles aj nahá!“ Nafukujem sa ako moriak na Deň Vďakyvzdania.
„Len cez moju mŕtvolu!“ Schmatne ma, chvíľu sa klbčíme a napokon mu rozosmiata padnem do lona. Položím si hlavu na jeho kolená a nohami sa zapriem o zábradlie. Prstom mi na ramene kreslí srdiečka mysliac si, že to nevnímam.
„Vieš, celá táto situácia... Je to pre mňa zložité. Všetko čo si pamätám, je, že sme boli pohádaní a mňa to strašne mrzelo. Bol si na druhej strane Ameriky, potom ten výstrel a... zobudím sa a všetko je iné! Moja najlepšia kamarátka je na liečení, prišla som o prácu, ty si sa zmenil,“ žmolím si nešťastne viečka. „Vizuálne zmenil.“ Opravím sa, keď vidím ako na mňa zagánil. „A ktovie, čo ešte. Pochop, ja som sa zasekla tu,“ narovnám dlaň vo vzduchu. „A vy ste tu.“ Zdvihnem ju o pol metra vyššie.
„Počkaj.“ Vyhrabe sa spod mňa a z veľkej dubovej knižnice vyberie hŕbu papierov v tvrdej väzbe. Na moment zaváha a potom mi ju podá. „Chcem, aby si bola prvá, kto to bude čítať. Nemôžem ti vrátiť tie dva roky, ale môžem ti pomôcť ich vyplniť. A toto je začiatok.“
Je to hrubá verzia jeho autobiografie. Tesne pred tlačou.
Ajhľa! Mám v rukách prvú hmatateľnú vec z roku 1986, ktorá je stále aktuálna. Tu som na bezpečnej pôde. Čítala som jeho rukopis a raz som mu s ním pomáhala.
Poťažkám ju. Hm. Pravdaže, musel ju doplniť množstvom nových stránok.
Otvorím ju a vyskočia na mňa prvé slová.
„Táto kniha je venovaná Fredovi Astairovi.“ Prečítam nahlas a s otázkou v očiach zdvihnem hlavu.
„Zomrel. Minulý rok.“ Zahľadí sa do prázdna a hryzne si do pery.
„To je mi ľúto. Viem čo pre teba znamen-“ Zastavím sa na texte v dolnej časti.
Pre Michelle. Moju spriaznenú dušu, inšpiráciu a nádhernú bytosť. Čoskoro spolu.
„Kedy si to napísal?“
„Asi pred polrokom.“
„Takže ty si vážne so mnou počítal. Celý ten čas.“ Pozriem mu hlboko do očí.
„Akoby nie? To je dôvod, prečo som sa zblížil s tvojimi rodičmi. Neprestával som veriť, a oni konečne pochopili čo k tebe cítim.“
„Na svete nežije muž ako si ty, Michael Jackson.“ Zašepkám mu do ucha a opriem sa oňho. Nahne sa ku mne a líce si pritisne k môjmu. Cítim vôňu make-upu zmiešanú s parfumom a razom lietam v inej galaxii. Je tomu tak dlho... Večnosť.
Priťahuje ma ešte viac ako predtým. Páči sa mi čo so sebou urobil. Mám tušenie, že pri tých zmenách myslel na mňa.
V duchu sa prenesiem o pár rokov dozadu, kedy chcel počuť môj názor na dlhé vlasy; ako som raz pred ním vychvaľovala Princove drsné líčenie v časopise; ako ho zaujímal môj vybíjaný opasok v Disneylande; ako som sa rozplývala nad jamkou v brade Johna Travoltu pri sledovaní Pomády a mnoho iného.
Napriamim sa, aby som si urobila úsudok.
Namojdušu, na jeho vzhľade má zásluhu život so mnou.
Práve sa rozhodujem, či to hodím do pľacu rovno s neškodným podpichnutím alebo nie, keď sa dvere na Michaelovom mezonete rozletia. Odskočíme od seba ako na gumičke. Bola som v tom, že toto obdobie už máme za sebou. Ale po tej kóme akoby sme sa vrátili na začiatok. Zvláštne.
„Hej, ľudia, poďte dolu!“ Zavreští Randy a skoro mu v ruke ostane kľučka. „Doriti, sorry, nechcel som vás vymáknuť!“ Zakryje si oči. „Pokojne pokračujte!“
„Ran, padaj!“ Zaskučí naňho Michael, ale obaja sa na tom šaškovi smejeme.
„Ideme pozerať záznam z turné BAD, Michelle to musí vidieť! A máme tam kopu starých časopisov, ktoré si môže pozrieť!“
Ten vie ako na mňa.
„Na čo čakáme? Poďme!“ Utekám k dverám ako pominutá a za sebou ťahám Michaela.
Všetko sa vracia do starých koľají.
Že koľaje?
Ale prosím vás! S Michaelom vždy fičíme mimo nich.
Len čo nás osadenstvo zbadá schádzať ruka v ruke dolu schodmi, vypukne poprask v dvoch vlnách. Prvá vlna je venovaná mojej maličkosti. Jacksonovci na mňa radostne mrkajú, vtipne na mňa pokrikujú a niektorí pridajú aj menší potlesk. Je to veľmi príjemné, keď vezmem v úvahu fakt, že ma hodinu vítali a velebili už pri príchode. Ich nefalšovaná radosť z môjho zotavenia ma zahreje pri srdci. Janet s Rebbie sa ma držia ako kliešte aj po tom, čo si sadneme na čestné miesto v strede gauča.
Nasleduje druhá vlna. Michael ma ledabolo chytí okolo pliec a zazubí sa na mňa, čo vyvolá hotovú psychózu.
„Aha, Mike sa usmieva!“ Upozorní Marlon, ale to už sa všetci veselo chichocú a vševediaco prikyvujú hlavami. „Zdá sa, že sa nám tu niekto pomeril. To vám teda trvalo!“
„Čas na prípitok!“ Jermaine buchne zátkou a začne rozlievať peniace sa šampanské do kryštálových pohárov na podnose. Všade sa nesie smiech, vrava a nikto nešetrí belostnými úsmevmi. Už dlho som nezažila takú uvoľnenú atmosféru. Dokonca si pohár vezme aj Michael a – to ma podržte! – si z neho skutočne odchlipne a pozdvihne do vzduchu! Žiadne predstieranie ako v minulosti.
„Odkedy si sa dal na alkohol?“ Štuchnem ho provokatívne.
„Oddnes.“ Štrngne si s mojim detským šampanským (alkohol mám teraz zakázaný) a očami ma prevŕta až do morku kostí.
„Aj ja chcem!“ Zapiští na nás hlások zdola. Kľakneme si a Michael sa k nemu prihovorí.
„To je iba pre dospelých.“
„Prosím!!!“ Nasadí nevinný kukuč.
„No tak dobre, ale iba oliznúť.“ Nechá sa obmäkčiť (pozn. je na ňu strašne mäkký). Ponorí jej jeden prst do pohára a strčí do pusy. Zatvári sa kyslo, nechutí jej.
Zasmejem sa a vtedy nás osvieti ostrá žiara.
„Ako rodinka!“ Vztýči na nás palec Janet spoza Polaroidu. „Nevšímajte si ma!“
V podstate má pravdu. Tá dotieravá potvorka je totiž moja sestra.
Tu balansujem na tenkom ľade. Lissy je jediná osoba, ktorá prešla väčšou zmenou ako Michael. Mám ju zafixovanú ako päťročnú ružovú bábiku s ráčkovaním a dvoma vrkočmi, ktoré mi siahali sotva po pás. Dnes predo mnou stojí dospievajúca 7-ročná žabka s jedným vrkočom a zvyškami laku na nechtoch, po volánikoch nie je ani stopy, zato sa vyšvihla o dobrých dvadsať čísel do výšky mojich pŕs.
S Michaelom sa stihla skamarátiť už dávno, sú ako nevlastní súrodenci, preto má pre ňu takú slabosť a nikdy jej nedokáže povedať nie. Je si s ňou bližší ako ja, ale to je v poriadku. Normálny vývoj, veľa posledných spomienok na mňa v bdelom stave rozhodne nemá, som pre ňu Šípková Ruženka prezlečená za sestru.
A to nie je všetko. Ak chcem hľadať ďalšie námety na pitvanie, stačí mi rozhliadnuť sa po miestnosti.
Moja mama a Katherine štebocú nad kávou ako najlepšie susedky. Otec zaujato diskutuje nad nejakými papiermi s Michaelovým otcom (!!). Očividne si padli do noty.
Pred troma rokmi by si vyškriabali oči (aspoň v prípade mojich rodičov). A teraz? Len sa na nich pozrite!
Pomedzi nami sa preháňa stádo najmenších. Ehm, takže počkajte. Je tu Marlonova 11-ročná Valencia, 8-ročná Brittany a 2-ročný Marlon junior, Jackieho 10-ročný Siggy a 6-ročná adoptovaná Brandi, Titov 14-ročný Taj, 12-ročný Taryll a 9-ročný TJ... Ďalej Rebbiena 16-ročná Stacee, 10-ročná Yashi a 2-ročný Austin, Jermaineov 11-ročný Jay a 9-ročná Autumn.
13 detí, len si to predstavte!!
Detí ako smetí.
Zoznam s ich menami poskladám a zasuniem do nohavíc. Stále sa mi pletú, a to sa počas mojej neprítomnosti Jermaineovi narodil ďalší syn Jaimy. Bolo od Janet chytré, že mi ich spísala na papier. Už len keby som si ich vedela priradiť k tváram.
„Púšťam, pripravení?!“ Jackie sa oháňa obalom kazety, aby získal našu pozornosť. Michael si vezme Valenciu (alebo Britanny?) na kolená a so zubami rozpačito zahryznutými v spodnej pere sa skryje za jej chrbát. Oboma rukami mu nadvihnem vlasy a vlepím pusu na teplý zátylok. Skrčí plecia a zachichoce sa.
Jackie stlačí PLAY a všetci stíchneme. Aj deti, dokonca i malý Jaimy prestane plakať.
Predstavenie sa začína.
Nepohnem ani brvou, iba fascinovane žmúrim na obrazovku a mám dojem, že v jednom nestráženom okamihu mi z kútika vytiekla slinka. Wanna Be Starting Something otvára koncert. Príhodná pieseň na úvod.
Buďme k sebe úprimní. Jeho zadok.
Časť, ku ktorej mám priklincované zreničky. Čo si budeme nahovárať. Má sexy zadok? Má. Má obtiahnuté nohavice? Má. Vie ním vrtieť? Vie. Vie ako ho predať? Vie!
To isté platí o jeho tvári. A grimasách. A špúlení pier. A pohyboch.
Neskôr prichádza na rad skladba She's Out of My Life. Poznám ju naspamäť, je z Michaelovho prvého sólo albumu. Napriek tomu ju zaradil do tohto turné. Dôvod je prozaický.
Nie je so mnou
A ja neviem či žiť alebo zomrieť...
Bral som ju za samozrejmosť, ale bol som gentleman
Prekliata nerozhodnosť a hrdosť
Držal som svoju lásku hlboko v sebe pod zámkom...
Záverom piesne ho premôžu emócie a on sa priamo na pódiu rozplače. Simultánne s ním sa pustí do plaču aj malý Jaimy a máme to 3D.
Obrazovka stmavne a spustia sa tóny piesne, ktorú nepoznám. Pritiahnem si kolená k brade a prevrátim do seba zvyšok pohára s citronádou.
Michael na obrazovke začne rečniť. Je zadýchaný a spotený, kučeravé pramene sa mu lepia na mokrú tvár. Vyzerá tak nešťastne, až ma pichne v hrudi.
„Je mi veľmi ľúto a som smutný z toho, čo som počul o Yoshiakim. Ak by som mohol, utekal by som za jeho rodičmi a vyjadril svoje sympatie a vzdal hold ich synovi. Rád by som venoval japonskú časť turné práve jemu. Yoshiaki, viem, že nás zhora pozoruješ. Dúfam, že podobná brutálna a krutá vec sa už nikdy viac nestane. Mám ťa rád!“
Okamžite schmatnem ovládač a zastavím prehrávanie. Nikto neprotestuje. Asi to čakali.
„Čo sa tam stalo?“ Preletím zrakom dookola a zastavím sa na Michaelovi.
„Keď bol Michael v Japonsku, uniesli tam a zabili malého chlapca.“ Krúti smutne hlavou Katherine.
„Dopočul som sa to krátko pred koncertom. Musel som na to zareagovať. Chudák chlapec, mal iba päť rokov.“ Skriví Michael ústa do rovnej priamky.
Túto rodinu to naozaj trápi. Žiadna pretvárka, oni takí skutočne sú. Ja ich žeriem.
„Jeho rodičia od Mikea dostali 20 000 dolárov.“ Jermaine vyberie z vitrínky platňu a podá mi ju. „A túto nahrávku mu venoval.“
Premeriam si ju. Je to singel Man in the Mirror. Ešte som o nej nepočula. Pod Michaelovou nostalgickou fotkou je jeho rukopis:
Venované Yoshiakimu Hagiwara. Nech sa podobné kruté veci neopakujú. Vždy ťa budem milovať. Michael Jackson
Vzhliadnem na Michaela, ten sa začne ošívať. Dobré skutky nerobí pre publicitu či pochvalu.
Bez slov ho pobozkám na suché pery pred všetkými svedkami. No a čo.
„Môžeme pokračovať.“ Spustím video, zatiaľ čo naše mamy si vymenia spokojné pohľady.
Obývačku vyplní melódia sladkej balady.
I just can't stop loving you.
Cítim všetky oči na mne. Takmer nedýcham. Pulz sa mi pozvoľna zrýchľuje.
Pieseň je o mne. Jednoznačne.
Vieš ako sa cítim
Táto záležitosť nemôže skončiť zle
Nemôžem žiť ďalej bez teba
Môj život nestojí za nič, ak nemôžem byť s tebou
Nedokážem ťa prestať milovať
Ak by som prestal, povedz mi – čo by som robil?
Čaká sa na moju reakciu.
Michael sa mi skloní k uchu. „Zložil som ju dva dni po tej nehode.“
„Čo si to tam šuškáte?“ Zamieša sa Randy. „Aj my chceme počuť!“
„Drž hubu, vtierka!“ Zasyčí Tito a strčí doňho rozmerným pupkom tak, že sa zvalí z taburetky dolu, čo vyvolá salvu smiechu. Úmyselne či neúmyselne, odvedú od nás pozornosť.
„Tá je nová!“ Vzrušene ukážem na obraz, kde Michael plynule prechádza do energickej piesne, pri ktorej sa mi chce vyskočiť a tancovať. Zabúdam, že na ostatných to až taký dojem neurobí, tí ju už počuli minimálne stokrát. „Bad! Super!“
„Raz si ma načapala ako ju skladám, pamätáš?“ Uvádza ma Michael do obrazu kývajúc sa do rytmu spolu s neterou. Všetky deti sa natriasajú okolo televízora a pospevujú si s hudbou, okrem mojej sestry. Sedí na koberci a tisne sa k Michaelovej nohe. Asi nebude práve najspoločenskejšia.
„Klobúk dolu, Michael! Chcem vidieť všetky nové videoklipy!“
Toto je lepšie ako Vianoce.
„U mňa.“ Pošepne mi konšpiračne, aby som ho počula iba ja.
Keď sa teda nakoniec v tichosti vyparíme a prepracujeme do jeho mezonetu, je skoro polnoc a krúti sa mi hlava jednak z hudobného orgazmu a jednak z toľkého šťastia.
Michael je mierne pripitý. Poznať to z hrúbky jeho hlasu.
Rozvalíme sa na snehobielej posteli, ťahám z neho podrobnosti o živote bezo mňa, o tom čo stihol, čo robil a čo všetko sa udialo a popritom si listujem v starých číslach magazínov. Neodkladali mi iba pozitívne čítanie, ale všetko dohromady, aby som sa dostala do obrazu, ktorý je o ňom umelo vytvorený novinármi a aby ma nič v budúcnosti nezaskočilo.
Ako vidím, obvinili ho z kadečoho. Že prespáva v kyslíkovej nádrži, aby sa udržal navždy mladým (haha), rozpráva sa so šimpanzom (akoby sa ľudia nerozprávali so zvieratami), požiadal o ruku Elizabeth (bez toho by to nešlo) alebo kúpil kosti Slonieho muža (kam by si ich dal? Do postele?) Nekomentujem, nepýtam sa ho, či je niečo z toho pravda.
Až nad titulkom „Dovidenia Japonsko a Austrália, vitaj USA a Európa!“ si vzdychnem.
„Takže zajtra odlietaš na Floridu?“
„Musím, nácviky sa nedajú presunúť.“ Pohladká ma po vlasoch. „Aj tak by ťa to tam nebavilo, celé dni budem zavretý v tanečnom štúdiu.“
„Nie, ty nechceš, aby som ťa pri tom videla.“ Prižmúrim oči.
„No dobre, dooobre! Chcem, aby si ma videla až naživo.“ Otrie sa nosom o môj ako to robia Eskimáci. „A tiež by si ma rozptyľovala, nič by som nenatrénoval.“ Pripustí a zasmeje sa.
„Ako myslíš, ale na turné odlietam s tebou!“ Sadnem si obkročmo naňho a zo žartu mu pohrozím prstom. „Tam sa ma nezbavíš!“
„Myslíš, že to zvládneš? Bude to samý stres a naháňačky. Mala by si sa šetriť.“ Palcom mi prechádza po vyholenom mieste vo vlasoch. Ja urobím schválne to isté s jeho.
„Chcem byť s tebou a už mi v tom nič nezabráni.“
***
Natiahnutá cez posteľ a vo včerajšom oblečení sa prebudím na zaklapnutie dverí auta. Zívnem si ako hroch a vyškriabem sa z perín. Ani neviem kedy som zaspala. Pozerali sme videoklipy, rozprávali sa a bili s vankúšmi... Ďalej mám tmu.
Doterigám sa k oknu a ako náhle vyzriem von, zaradím spiatočku a len v ponožkách šprintujem dolu schodmi. V hale zakopnem malíčkom o stolík, prekonám bolesť a rozrazím vchodové dvere. Padnem priamo do Michaela na odchode.
„Čo to má byť?! Ani sa nerozlúčiš?“
„Nechcel som ťa budiť, tak pekne si chrapkala.“ Zaškerí sa.
„Blabla, výhovorky! A ja nechrápem!“
„A čo bolo potom toto?“ Napodobní veľmi realistický zvuk zapnutej cirkulárky.
„Uhm, neodbiehajme od témy! Kam si myslíš, že pôjdeš bez rozlúčky?“ Nečakám na odpoveď a chystám sa mu prisať na ústa, no napadne mi, že nemám umyté zuby. Ušetrím ho nevábnej chuti a namiesto bozku ho silno objímem.
„Mike, musíme ísť!“ Poháňa ho Bill opretý o kapotu auta a šťastný, že nás vidí sa cukrovať, na mňa významne žmurkne. Usmejem sa, včera som sa nezabudla zvítať aj s ním.
„Už, už!“ Odpovie mu Michael bez obzretia. Zatiahne ma do kúta domu, aby na nás Bill a nový šofér nevideli a uštedrí mi najpikantnejší bozk, aký mi kedy dal. Júú!
„Chutíš ako detské šampanské.“ Zasmeje sa a ja div neodpadnem od úľavy.
„O štyri dni sa vidíme!“ Pobozká mi chrbát ruky ako princeznej a nastúpi do auta k Bubblesovi. Polichotene kývam za ich autom, až kým nezmizne v hustej rannej hmle. Za bránou sa rozkričia ľudia. Čakali celú noc, aby svojho hrdinu zazreli, niektorí pred vchodom prespávajú v spacákoch a to je večer celkom kosa. Ale čo by preňho neurobili? Teraz skandujú jeho meno. Zrejme stiahol okienko, aby sa im odvďačil krátkym zamávaním a rozdal autogramy. Živo si predstavujem ako ho budú prenasledovať a utekať za jeho autom, kým im bude stačiť dych.
A to je jeden z tých pokojnejších odchodov. Obyčajne tu ochrankári predvádzajú kaskadérske kúsky v boji o holý život.
Vrátim sa dnu. Je pol deviatej, dom sa pomaly prebúdza, z kuchyne sa šíri vôňa palaciniek s javorovým sirupom. Skočím sa hore upraviť a prezliecť a zaklopem na hosťovskú izbu na druhej strane chodby. Vyzerá to ako keby tam nikto neprespal. Postele sú uhladené a izba sa len tak blyští. Mama si dala záležať, aby po nich neostala ani stopa. Keby sa tu stala vražda, policajti nemajú najmenšiu šancu.
„Áno, drahá, tu som!“ Z kúpeľne sa ozývajú prapodivné zvuky. Vyjde von s gumenými rukavicami a vedrom čistiacich prostriedkov.
„Čo robíš?“ Ohrniem nos nad zápachom chemického svinstva. Odjakživa som naň alergická.
„Trošku som to tu dala do pucu.“ Založí si ruky vbok. „Predsa tu nenechám svinčík, v dome Jacksonovcov! Čo by si o nás pomysleli?!“
Vidíte? Navonok mama pôsobí ako vyrovnaný človek, ale vo vnútri je to uzlíček nervov v sterilnom vákuu. Nesklamala, takto si ju pamätám.
Preklopím oči. „Mami, veď ste tu prespali len jednu noc. Nie ste v Bielom dome, nepreháňaj to. Nikto sem nepríde s bielou rukavičkou na prach.“
„Pozrime sa, akú mám ale nevďačnú dcéru! Neváži si, že mama reprezentuje rodinu!“ Vyčítavo zalomí rukami.
Zbytočné niečo hovoriť.
„Nechajme to tak.“ Otrávene sa usadím na posteľ, odkiaľ ma hneď vypoklonkuje. Je ustlatá, nevidím?! Panebože, mohla by si podať ruky s LaToyou.
„Oco šiel odviezť Lisy do školy?“
„Dnes tam šla posledný krát.“ Zloží si rukavice a hodí ich do odpadkového koša. Každé má na jedno použitie.
„Ale veď tú školu jej platí Michael, nie? Nie je to nevďačné?“ Použijem úmyselne jej slovník. Viem, že mu nič nerobilo väčšiu radosť ako platiť sestre kvalitné vzdelanie. Toto je rana pod pás.
„Už sme sa s ním dohodli, nebudeme ho ďalej využívať. Pomohol nám viac než dosť. Budúci týždeň sa vraciame do Rosemeadu. Otec to bude mať bližšie do práce, na mňa čaká dom a záhrada, a ty nás už nebudeš potrebovať.“
„Tak nehovor. Budem len na turné, nesťahujem sa na Mars.“
„Michelle, poď sem.“ Naťahuje ku mne odrazu paže. Pomaly sa došuchcem k nej a nechám si vlepiť rodičovskú pusu na čelo. „Si celý môj život, aj so sestrou. Nič iné nechcem, len aby ste boli šťastné. A teraz choď, do Pasadeny je to v tejto premávke skoro hodina cesty.“ Uzavrie praktickým tónom a popoženie ma von.
Rozlúčim sa s rodinou a slušne odmietnem raňajky s vysvetlením, že jesť budem vonku. Využijem šoféra a auto smutne zaparkované v garáži. Môj biely kabriolet.
BEX
„Frajerke som pokradol veci a bežal do záložne, lebo ja som už nemal nič. Iba holé steny v byte. Nechcel som prestať, chľast pre mňa znamenal viac ako rodina.“
S nechuťou sa pridám k nelogickému aplauzu. Vyjadrujeme ním uznanie, že si to dokázal priznať.
Trápne.
„Výborne, Josh. Robíš veľké pokroky. Kto by nám chcel povedať niečo ďalšie?“ Čiernovlasá sestra so silným líčením a prehnaným úsmevom sa rozhliada po nás, stroskotancoch.
Jeden lepší ako druhý. Bielovlasý Jack napravo s fľašou vodky aj spával. Červenolíca Evelyn zľava podávala alkohol svojim deťom namiesto raňajok. Charlie si pre rýchlejší účinok nalieval špiritus do oka. Ale máme tu aj horšie prípady. Ako napríklad Dany, ktorý... radšej to nechcite vedieť.
„Čo tak vy, Becky?“ Zrakom sa zastaví na mne a súcitne sa usmeje. „Ešte ste sa nám s ničím nezdôverila.“
„Možno preto, že nechcem.“
„Nebuďte taká, chceme vám iba pomôcť.“
„Ako mi má toto pomôcť? Vraj majú skupinové terapie povzbudzovať, ale povedzte mi, prečo mám chuť si po každej streliť do hlavy?!“
„Becky, bohužiaľ, som nútená vám udeliť čierny bod za porušenie pravidiel.“
„Strčte si ho viete kam!“
„Rozhodli ste sa prekonať rekord v počte čiernych bodov?“
„Rozhodla som sa prerušiť túto seansu bláznov.“ So vztýčeným nosom za sebou zabuchnem dvere a vrátim sa na izbu. Zo stola zmietnem rozpísaný referát o ľudskej dôstojnosti, ktorý mi pridelil terapeut, a hodím sa na posteľ. Žily na zápästiach mám desivo modré, a kožu doškriabanú. Trasú sa mi ruky a potím sa. Som nervózna ako pes. Chcelo by to aspoň jeden glg...
Klop-klop na dvere.
„Dajte mi pokoj!“ Zaskučím s tvárou obrátenou k stene.
„Westwoodová, máte návštevu!“ Zvestuje mi nekompromisná mužatka v sesterskej uniforme. Tunajší personál asi hľadali v base medzi bacharmi.
„Koho?“ Zdvihnem netrpezlivo hlavu.
„Slečna Nelsonová.“
„Aká slečna? Snáď pani.“ Zachechcem sa popod nos. Ako môže nazvať šedivejúcu ženu slečnou? Návšteva očnej by jej neuškodila.
Nechám sa zaviesť do návštevnej miestnosti a čakám, kým ku mne privedú Michellinu mamu. Bola už zopár krát za mnou. Je to jediná osoba na svete, pred ktorou mám taký rešpekt. Uhladím si hniezdo na hlave a doškriabané ruky si strčím do vreciek erárnych gatí.
„Bex?“ Prehovorí na mňa neistý hlások.
Stŕpnem. Tak ma volá iba jeden človek.
Oči mi skoro vypadnú. Ladným krokom sa ku mne blíži moja najlepšia kamarátka. Alebo to, čo z nej ostalo. V tu ranu neviem ktorej z nás padla sánka nižšie.
Asi jej, pretože len čo vstanem, vlepí mi facku.
„Takto som si privítanie nepredstavovala!“ Užasnuto si chytím líce snažiac sa to celé obrátiť na žart.
„Spravila som iba to, čo si odo mňa chcela.“ Prekríži si ruky.
„Ako to myslíš?“
„Nepamätáš sa ako som ti musela sľúbiť, že ak raz urobíš nejakú hlúposť, mám ťa poriadne prefackať?“ Zmeria si ma ľadovým pohľadom. „Prepáč, skôr sa nedalo.“ Karhá ma ako malého školáčika a pritom vôbec netuší čím som si prešla.
Naraz vo mne vzkypí hnev a neovládnem sa.
„MYSLÍŠ, ŽE SOM TO TAKTO CHCELA??! Že ma teší byť v tejto diere?? Nevieš nič o tom, čo sa stalo! Všetko sa posralo! Najprv som dostala padáka! Kvôli jedinej podrbanej chybe! Tá práca bola celý môj život, milovala som ju! Od ukončenia školy som nemala nič iné, dala som tým bastardom svoju dušu! Bola som viac tam ako doma a keď mi oznámili, že končím... vzali mi zmysel života. Tú firmu som prakticky postavila na nohy a takto sa mi odvďačili! Nezostalo mi nič. Akurát dlhy.“ Od hnevu mi horí tvár.
„Dlhy? Aké dlhy?“ Zmätene si prisadne ku mne, do bezpečnej vzdialenosti akoby sa bála, že ju uhryznem. Rozumné.
„Zlato, preber sa! Žila som americkým spôsobom života – tri prečerpané kreditky, prekliate zákaznícke karty v obchodoch, hypotéka, lízing... Jeden úver som splácala druhým. Kým som mala prácu, nezaujímalo ma to, mala som prachy a vždy som to nejako vykryla, nemusela som sa starať o detaily. Ale potom sa z toho nešlo vymotať. Proste to prasklo. Domino efekt. Tie supy sa na mňa vrhli hneď ako som dostala padáka. Človek by si myslel, že si za tie roky vybudoval určité postavenie a aspoň mu odložia splátky, ale hovno! Boh žehnaj Ameriku!“ Teatrálne napodobím Sochu Slobody so vztýčenou pažou.
„Kriste, Bex, nikdy si mi nepovedala, že to máš takto...“ Automaticky ma objíme a ja rezignovane zvesím ramená.
„Ako by som mohla?! Bola si na mňa taká hrdá, musela som pôsobiť, že mám všetko pod kontrolou. Chcela som, aby si každý myslel, že som za vodou. Že mi ten byt a auto patrí, že je všetko moje. Vieš, 90% boháčov v Kalifornii má dlhy a maskujú to drahými domami a autami. Tak to skrátka funguje.“
„To si nemala žiadne úspory?“
„Miláčik, tie nestačili ani na polovicu dlhov.“ Sarkazmus zo mňa priam blčí.
„Čo je s bytom a autom?“
„Auto zabavila banka. Bytu sa zatiaľ nedotkli.“ Ošúcham si spotené dlane o nohavice.
„To sa musí vyriešiť! Opýtam sa Michaela, či...“ Zakokce, ale rýchlo jej vpadnem do reči.
„Nie, to nikdy!! Už predtým mi ponúkal pomoc. Chcel mi vyplatiť dlhy, ale to by som nezniesla! Vždy som sa dokázala zabezpečiť sama a pri tom to zostane, rozumieš?“
„Ale ako to chceš urobiť odtiaľto?“
„Budem tu ešte dva mesiace. Niečo vymyslím.“
„Nepáči sa mi to, Bex.“ Zošúverí čelo. „Ozaj, a čo Nicholas? Nepomôže ti?“
Neodpustím si ďalší sarkastický štek.
„Druhý dôvod prečo som tu. Nechal ma. Bez vysvetlenia, bez rozlúčky zmizol a viac sa neozval. Vykašlal sa na mňa tým najodpornejším spôsobom.“ Zatnem päsť. „Vieš si predstaviť čo mi to spravilo so sebavedomím.“ V tejto časti by som do seba za normálnych okolností prevrátila pohárik škótskej.
„Kedy presne ťa nechal, nespomínaš si?“
„Ja neviem, krátko po tom čo sa ti to stalo.“
Vtedy precitnem.
Rozprávame sa tu o mne a pritom...
„Ty žiješ, ty žiješ!!!!!“ Zahučím a zavesím sa jej na krk so slzami na krajíčku.
Prudké zmeny nálad? Nie, za tým určite nie sú lieky.
MICHELLE
„Fred, máš nejakú pôžičku?“ Položím zo zvedavosti otázku šoférovi, keď míňame Sunset Boulevard.
„Iste, madam.“ Odpovie mi takmer okamžite a udivený, že sa ho pýtam na takú samozrejmosť na mňa prevráti oči v spätnom zrkadle.
Zamyslene si zahryznem do nechtu.
„Sme na mieste, madam.“ Obráti sa na mňa s úsmevom. „Čínska reštaurácia Double Dragon.“
Roztržito poďakujem a vystúpim. Presvedčím sa, či ich neuvidím cez sklenú vitrínu podniku a keď nezbadám žiadnu známu tvár, vojdem dnu s kŕčmi v žalúdku. Naše prvé stretnutie odkedy... veď viete.
„Božemôj! Michelle, si to ty?! Tu sme!“ Privíta ma zborovo partia mojich bývalých kolegýň. A potom to prebieha navlas rovnako ako so všetkými. Skupinové objímanie, stískanie, bozkávanie a kričanie.
Nancy, Kathy, teplejšia Jennifer, Kristine, Mia, Amanda a Judith.
„Kde je Nicole?“ Podarí sa mi zo seba vysúkať, kým ma škrtia a objímajú.
„Nicole už na klinike nepracuje.“
„A to už prečo?“ Padnem na stoličku z bambusu. Nesympatický šikmooký čašník predo mňa položí jedálny lístok.
„No vieš, my o nej teraz veľa nevieme.“ Ošíva sa Mia. Za úsmevmi odrazu vidím neprirodzenosť. Ani jedna mi nepozerá do očí. Namiesto toho pokukujú po dverách ako keby chceli čo najskôr vypadnúť. „Ale rozprávaj ty! Už si v poriadku?“ Zahovárajú. Celkom otvorene.
Čo to s nimi je?
„Deje sa niečo?“ Opýtam sa na rovinu. Už mi dochádza trpezlivosť s ľuďmi, ktorí majú predo mnou tajnosti.
„Iba na niekoho ešte čakáme.“
„Na Nicole?“
„Počúvaj ma.“ Schytí ma Mia rozrušene. „Sľúb mi, že sa na nás nebudeš hnevať.“
„O čom to melieš?“ Hlavou sa mi honia najhoršie možné scenáre. Stalo sa niečo Nicole? Zorganizovali verejnú tlačovku alebo predali filmové práva na môj život?
„Už ide!“ Drgne Nancy Miu.
Kým stačím nasledovať jej pohľad, Mia ma rozohnene skmasne za golier a zopne ruky. „Len o jedno ťa prosím, iba si vypočuj, čo ti chce povedať.“
Vyšklbnem sa jej a lakťom vrazím do štíhlej postavy za mnou.
„Pardon.“
Sotva zistím koho rebrá som napadla, neunúvam sa s privítaním a rovno sa otočím na tie beštie. „Práve ma prešla všetka chuť do jedla.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
