Choď na obsah Choď na menu
 

Kapitola 27.

5. 9. 2012

 Michael:
         Keď som si uvedomil, čo odo mňa vlastne chcú, bol som celkom príjemne zaskočený. Určite mi nechceli urobiť nič zlé a ako sa stavím, toto bol Marlonov nápad... No nevadilo mi to, pretože Marlon, zrejme vôbec nepočítal s tým, že ja sa po Neverlande prechádzam skoro každý deň a presne viem, podľa akej značky sa dostanem do hlavného domu. Ale keď Marlon chce, aby som hľadal nejaké „nápovedy“ urobím mu radosť a budem hľadať... Vyskočil som z postele a porozhliadol sa okolo seba. Vtedy som si uvedomil, prečo Marlon chce, aby som hľadal nápovedy. Všetko z môjho okolia odstránil, všetky cedeľky so šípkami boli preč a okolo mňa, bola len zelená tráva. Kde mám začať? 

 

Vtom som sa rozbehol do prava rýchlo upaľoval nájsť tie veci. Keď som bežal a bežal, napadlo ma niečo, na čo som vtedy nemyslel... Sára... V liste od Marlona sa píše: ´... keď nie, neuvidíš svoju Sáru...´ Čo tým myslel?

         Mám to! Po pár sekudách behania, som sa ocitol pred bránou Neverlandu. Kto tu posteľ odnesie späť do mojej izby? Pýtal som sa v duchu. Je vôbec REÁLNE, preniesť MŇA s celou posteľou, z druhého poschodia na Neverlande? Ach... Všetko sa na to opýtam, keď sa konečne dostanem k Marlonovi.

         

Pribehol som k bráne a popozeral sa okolo seba. Vtom som pri kamennom stĺpe v tvaru Petra Panna našiel stáť Janet. Dobehol som k nej a poriadne som sa vydýchal.

 

         „Nové topánky...“ všimol som si. Natešenej Sáre sa rozjasnili oči: „Áno! Konečne! Si jediný, kto si to všimol!“ Objala ma a potom povedala: „No... Papierik s nápovedou som stratila... Ale viem to na spamäť... No... ´Pribehol si až sem, sám a bez pomoci, teraz choď ďalej a splň si svoj sen.´“

         „Kto to písal?“ opýtal som sa a poriadne som si vzdychol. 

  „Marlon.“ Janet pokrčila plecami.

 

         „Ďakujem... Tak ja... Nie, ešte nejdem...“ dodal som, pretože som si všimol vchádzať Melanie. Chcel som sa jej opýtať, čo som jej povedal a podľa jej výrazu, a šťastného oslovenia: „MICHAEL!“ si myslím, že mám čo vyžehliť...

         „Hmm... Melanie, my si tykáme?“

         „Samozrejme, nepamätáš sa?“

         „Ani nie...“ povedal som sa Melanie sa zasmiala. „No, ale... Teraz by som sa Ti chcel naozaj veľmi, veľmi, veľmi ospravedlniť a povedať Ti, že ma to strašne, ale strašne mrzí...“

         „A čo ťa tak mrzí?“ opýtala sa.

         „Po prvé, prosím, radšej si vykajme... Á... No, pred včerom... Pred včerom do Neverlandu prišli moji bratia, ako asi vieš... Á... No, Marlon, ma nechal vypiť celú fľašku vína, takže... Hm... Vôbec si nepamätám čo som robil, čo som rozprával ani nič... Takže, ak som ti... Vám, povedal čokoľvek, prosím, neberte to vážne a veľmi sa ospravedlňujem... Dobre?“ vysvetľoval som. 

 

„Aha...“ Melanie zosmutnela. „Jasné... V poriadku... Hmm... Á, pekná pesnička...“ povedala, otočila sa a odišla.

 

         OCH, NIE! TAK PREDSA SOM JEJ TO ZASPIEVAL...

        

 

          

        

 

         

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.