Sára:

         „Pozrite, prepáčte, ale nestihla som si z domu zobrať peňaženku... Prisahám, že to prídem zaplatiť... Prisahám...“

         „Nie, nie... Buď to zaplatíte teraz, ale  si ju prídete pekne zajtra kúpiť... A vypadnite z rady, nevidíte, za Vami je kopa zákazníkov...“

         „Ale... Ale... Ale..“ Snažila som sa ho predsvedčiť, no pokladník bol veľmi neodbitný. Ako som ho mala predsvedčiť? A vtedy sa do situácie obula Janet.

         „Hej, pozrite, som Janet Jackson. Môj brat je Michael Jackson. Ideme mu pozde na oslavu narodeninýn a túto knihu chce, tak buď mi ju necháte a zajtra Vám ju prídeme zaplatiť, alebo...“

         „Počkať... Vy ste JANET JACKSON?! To ste mali povedať hneď! Moja vnučka Vás miluje! Teda, aj Vášho brata, samozrejme... za jeden podpis Vám ju nechám.“

         „Dobre, kam?“ opýtala sa Janet a zazerala na mňa vyhratým pohľadom.

         „Sem,“ pokladník vybral papierik a Janet sa na ňho podpísala.

         „Ďakujeme,“ kričala som za ním, no pokladník bol celý vedľa z toho, že mal podpis Janet Jackson. „Och, Janet! Ani si nevieš predstaviť, aká som ti zaviazaná!“ hovorila som jej, keď sme utekali k limuzíne a za Nami kopa fanúčičiek, ktoré kričali ´MILUJEM ŤA!´ alebo ´MILUJEM JACKSONA!´

         No Janet kývla rukou: „To je najmenej...“

         „Ďakujem, ďakujem! Práve si ma zachránila...“ vravela som a rýchlo sme nastúpili do limuzíny. Tá Nás odviezla pred Neverland. Joj, aká som bola rada, že Michaela znova uvidím! Veď dnes som ho vôbec nevidela...

         Keď Nám vodič povedal, že už sme dorazili, s Janet a jej topánkami sme okamžite vystúpili. Vtedy ma janet chytila za ramená a pozerala mi priamo do očí. Nebol o nič vyššia, ani menšie než ja.

         „Choď... Len choď, Michael ťa už určite čaká...“

         „A ty nejdeš?“ opýtala som sa a Janet ma pustila.

         „Ja prídem... Chcem sa prezuť do tých nových topánok...“

         „Och, samozrejme...“

A už ma nebolo. Bežala som strašne rýchlo a tiež tak rýchlo som otvorila dvere a vtrhla do miestnosti...

         Všetci tam boli akosi divne poskladaný na gauči, na kreslách a hocikde inde a spali... Marlon bezhybne ležal na kresle so zadkom vnútri a chrápal ako veľryba, Tito, bol zvalený na reťzci bratom, ktorý spali na gauči a všade okolo nich bol neporiadok a po zemi boli porozhadzované mikrofóny od karaoke.

         Och, čo sa to tu dialo? Pýtala som sa v duchu... Dúfam, že Michael je v poriadku...

         Samozrejme, keď som sa pohla z obývačky do kuchyne zbadala som ho a spal celkom normálne tak ako bratia a La Toy.

         Sedel na stoličke za jedálnym stolom, ruku, na ktorej mal šľahačku mal voľne spustenú, na hlave mal veľkú kráľovskú korunu, ktorá mu padala až do očí... Ale na perách mal ohromnú vrstvu rúžu, ktorá mu až úplne vyčnievala z úst a vyzeral, ako keby sa s niekým bozkával... A to veľmi vášnivo...