TY MôŽEŠ VŠETKO, CICA!

 "Uf, Michael, bol si úžasný..." chválila som ho. Michael len pokrčil plecami, v rukách mal asi tucet cien a ďalších tucet si rozdelili členovia skupiny. "Keby som vedel, že budú rozdávať ceny, asi by som si zobral tašku..." zasmial sa Michael. Vošli sme do výťahu, kde som celkom, úplne bez stresu stihla gombík s číslom 10. Cítila som sa ako hotová New Yorčanka! Bol to skvelý pocit, zvlášť, keď som videla Michaelov hrdý pohľad... Usmiala som sa, no pred Michaela sa v tom okamihu postavil usmievajúci Marlon. Zasmiala som sa, no hneď mi zišlo na um, že od nich rýchlo musím vypýtať späť všetky moje veci. Mám veľmi zlý pocit, že sa s nimi ešte niečo stalo, takže... "Ehmm, môžem ťa o niečo poprosiť?" nahla som sa k Marlonovi. "Ty môžeš všetko, cica!"povedal a jeho hlava sa nebezpečne blízko priblížila k tej mojej. Ihneď som sa odtiahla a povedala: "Svoje veci chcem späť, O.K.?" Marlon len prikývol a jeho usmievajúca tvár sa okamžite premenila na vážnu. Ustúpil, a vtedy som zbadala smutné oči Michaela. "Stalo sa niečo?" hneď som sa pýtala. Nikto neodpovedal. Všetci na mňa upierali zvedavé pohľady. Čo sa stalo?  "Stalo, že?" "Naomy, sľúb, že sa nebudeš hnevať..." povedal. Okamžite mi došlo, že sa stalo niečo naozaj vážne... A pokojne by som sa mohla staviť, že určite s mojimi vecami. "Michael, sľubujem... Ale len tebe." "Sľúb, že nebudeš kričať..." pokračoval. "Sľúbujem," povedala som. "Len už mi povedzte, o čo ide." Michael si vzdychol. "Za všetko môže Michael! Hovoril som mu, že ich tam nemá dávať!" spustil Marlon a prstom ukazoval na Michaela. "Ja?!" opýtal sa. "Ty si ich zobral bez dovolenia!" ohradil sa a všetky ceny, ktoré nosil mu skoro spadli. "Čo sa stalo?" znova som sa opýtala, no medzi Michaelom a Marlon sa rozhorela hádka... No super... pomyslela som si. To mi ešte chýbalo... Teraz, sa dvaja bratia išli pozabíjať... "Dobre, ale pokoj!" skríkla som a výťah vtom okamihu zastal a otvorili sa dvere. "Môže za to Michael!" stále vykrikoval Marlon a silno Michaela drgal. Nepáčilo sa mi  to. Chcela som, aj som sa snažila ich upokojiť, no nešlo to. Marlon ho stále búchal a to dosť silno, celú cestu až do konca uličky, kde mal Michael izbu. "Noták, prestaňte!" kričala som. Samozrejme, moje slová nikto nepočúval, dokonca ani ostatný, ktorí ich povzbudzovali: "Marlon! Marlon! Michael! Michael!" "Dosť!" skríkla som. Akosi som sa vryla medzi nich a oddelila som Michaela od Marlona. Obidvaja boli veľmi zadychčaný. Marlon ešte stále vystieral ruky k Michaelovi a on sa len snažil si zakrývať hlavu a ostatné části tela, no sem-tam ruky natiahol tiež. "MICHAEL! Vidíš to! Bije sa za teba BABA!" kričal Marlon. Michael bol stále viac a viac nahnevaný. To nemyslí vážne?! "No, ale DOSŤ!" jednu ruku som vystrela k Marlonovi a  durhú k Michaelovi. Keď sa upokojili a už sa nepokúšali zabiť toho druhého, len sa na seba nenávistne pozerali, povedala som: "Sľúbte mi, že sa nebudete biť..." Už to vyzeralo, že som sa zadychčala aj ja. Stále nikto nič nehovoril. "Noták!" pobádala som ich. Marlon krikývol. Michael na ňho upieral vraždiace oči a nakoniec prikývol tiež. "Sľúbte mi," pokračovala som so sklonenou hlavou. "že na seba nebudete kričať..." Obidvaja prikývli. "A sľúbte mi, že svoje veci dostanem ešte dnes späť... Všetky." Marlon... pokrútil hlavou. "Nie..." vydralo sa z neho. "Čo sa stalo? Poviete mi to už, konečne?" opýtala som sa a ruky som pomaly pripažila k telu. Bolo to naozaj nebezpečné... "Kedy ich budem mať späť?" spytovala som sa ďalej. "Neviem." povedal Michael a zo zeme začal zbierať všetky ceny, ktoré mu z rúk vypadli pri kratšej bitke súrodencov. "Ako to?" "Sú fuč," zapojil sa Marlon. Michael prikývol. Nevedela som, čo už som im viac mala povedať... Na päte som sa otočila a odišla. Silno som buchla dverami. Ani som nevedela, do ktorej izbe som vošla. Sľúbila som, že nebudem kričať... Sľúbila som, že sa nebudem hnevať... ÁÁÁÁÁ! vôbec som to v sebe nevedela udržať. Nahnevane som vošla do predsiene a vtom som si uvedomila, že ani nie som vo svojej izbe, ale v Michaeovej. Niekto zaklopal na dvere. "Dajte mi pokoj!" skríkla som. Mala som absolútnu chuť plakať. Netušila som, čo budem robiť ďalej. No moja reakcia, sa mi v okamžiku stala troška prehnaná... ale čo reakcia Micharla a Marlona! Veď bitka nikdy nič nevyriešila! "To som ja, Michael... Já... Prepáč ale... No... Si v mojej izbe..." zašepkal. Zdal sa byť smutnejší než ja. Nechcela som mu otvoriť. Však, prečo by som mala? Ale nechcela som ho ani stratiť... Čo mám robiť? Nemám vôbec žiadne peniaze, ako si kúpim niečo nové? Ale Michaela milujem... Nemôžem... Samozrejme, že mu môžem odpustiť! Ale chcela som? "Nechaj ma! Potrebujem..." vzdychla som si. "Potrebujem čas!" "Dobre... Samozrejme..." šeptal Michael. Sadla som si na podteľ. Po líci mi stekala slza... Po pár sekundách, už som ronila viac a viac sĺz... Plakala som. 

Zaspala som. 

Keď som sa ráno zobudila, mala som vo všetkom jasno. Bola som stále v Michaelovej izbe. Okamžite som sa postavila, a poutierala si oči. Je to vždy tak, alebo som sa vždy ráno cítila ospalo len ja? Potom niekedy sa na to opýtam Michaela... Teda, keď ho nájdem. Po včerajšej noci, som si nebolaistá, či sme vôbec ešte stále spolu. No musela som to rýchlo zistiť. Tak ako som bola, otvorila som dvere... "Ach," zľakla som sa, pretože oproti dverám spala kôpka Jacksonovcov nahoromadených na seba. V strede bol Marlon, Tito... No Michael, tam proste nebol. Prečo? Bleskovo som otvorila dvere do mojej izby a vošla som dnu. Na chodbe som našla elegantné topánky, ktoré mal obuté Michael minulý večer. Pohla som sa do obývačky, ale potichu, aby som ho náhodou nezobudila. Zbadala som... Bol opretý o stenu postele a spal. Vyzeral naozaj sladko... Tucet zlatých sošiek sa povaľovalo po celej izbe. Mala som ho zobudiť? Potichu som sa priplazila k nemu... Oprela som sa o stenu tak ako on a zaspala som... 

Jackson 5- Never Can Say Goodbey!