VOYAGE de RETOUR

(Cesta domov)

Už niekoľko minút, som sa lúčila s rodinou... Bolo to ťahšie, ako som si myslela. Vedela som, že ich tváre teraz neuvidím dosť dlhú dobu a nevedela som, čo im mám povedať. Najprv, som poriadne vystískala Sofiu, Willa, ktorému (ako jedinému) z očí sršali žraločie slzy, Opreh, ktorý, povedala  by som, sa od rodiny dosť odcudzil, Ura, ktorý sa rozlúčil aj s Michaelom, Samom a Westom, ktorím som sľúbila, že sa vrátim a raz ich zoberem aj do Ameriky a tiež s malým Diehom. Bol veľmi zlatý... Sľúbila som mu, že im budem písať kadžý týždeň. Potom som sa rozlúčila aj  s mamou. "Dávaj si na seba pozor." povedala a pobozkala ma na čelo. "Budem..." prikývla som. Nakoniec nás celá rodina až k lietadlu. Nastúpili sme doň s Michaelom a cez okno sme pozorovali, ako nám celá moja rodina kýve, vrátene malého Dieho v matkinom náručí. Jeho posledné slová, ktoré mi stihol zakričať boli: "Nous vous souhaitons un bon voyage!" Keď sa lietadlo rozbiehalo, videla som už len odchádzajúcu hordú ľudí, ktorích milujem. A jedna osoba z nich, sedela vedľa mňa. "Čo to znamená?" opýtal sa ma Michael, čím ma úplne vytiahol zo zamyslenia. "To... Nous vou sasa- dačo... Čo to znamená?" pýtal sa a ja som sa zasmiala. "Je to ´Nous vous souhaitons un bon voyage´... A znemaná to: Šťastnú cestu domov." preložila som. Michael súhlasne prikývol: "Aha." 

DOMA (teda, u NEHO doma): 

"Ach, konečne..." vzdychol si Michael. "Hmm... Ale bude mi smutno za malým Diehom... Bol veľmi zlatý." hovoril a vošli sme do hlavného domu v Neverlande. "Aj mne... Veľmi..." pridala som sa. Bolo už veľmi pozde. Okolo deviatej v noci- cesta sa veľmi pretiahla. Síce, som si tých pár hodín trošku pospala v Michaelovom náručí, nijak mi to nepomohlo zabudnúť na Garry, či na Dieho, Willa, Sofiu, Ura, Opreha a mamu... nezabudla som na nikoho, no škoda, že som im nestihla zaobstarať nejaký mobil. Bolo by lepšie, aj prenosne rýchlejšie, keby mi vedeli hocikedy zavolať... Ani som sa o nič nepokúšala, bola som taká ospalá, že som si ľahla rovno do postele, kde som takmer okamžite zaspala. Keď som sa ráno zobudila, zistila som, že som v posteli úplne sama, presne v takej istej polohe, do akej som sa položila. Pretiahla som sa a pokračovala som z  izby do obývačky... V celom dome nebol takmer nikto. Okmre mňa. Michaela som tiež nenašla, akurát lístok prilepený srdiečkovitou magnetkou na chladničke: 

Milá Naomy, 

neboj sa, išiel som len na nákup hneď som späť. 

Pa, Michael

Išiel do obchodu? Niekto ma štípnite... Naraz mi prišlo strašne zle... Strašne... Dokonca ma naplo na zvracanie. Utekala som do kúpelni najrýchlejšie, ako sa dalo... Čo sa to deje? Ach, bože! Sedela som pred záchodovou misou, cítila som sa ako... a do nej som zvracala. Keď som sa nakoniec upokojila, všetko som za sebou spláchla. Jediná vec, ktorá mi v hlave dunela ako zvon v Urbanovej Veže, bola: Dúfam le, že nie som tehotná!