PREKVAPENIE, no nie tak super, ako by sa zdalo... 

22.12.2012; 20:12

"Miláčik?" MILUJEM, keď ma tak volá! Ani si to neviete predstaviť! Keď to povie, v tej sekunde sa dokážem reniesť úplne cez všetko... To, s akým citom to povie... Je to úplne úžasné! "Poď na sekundičku..." vyzval ma. Pribehla som k nemu čo najrýchlejšie, ako sa od vriacej vody dalo. Michael sedel naprosto v úžasnej obývačke a niečo písal do nejakého zošita. Jeho pohľad dosť zvážnel, no ke´d stranu v zošite pretočil, usmial sa a pokračoval ďalej. Tak to urobil asi najmenej pät krát, až ku mne konečne neprihovoril: "Nechcela by si zajtra niekam ísť?" opýtal sa a porel sa na mňa. "A kam by si chcel?" Michael pokrčil plecami. "Nechaj sa prekvapiť..." No nie! Zase ďalšie prekvapeni! Tento mesiac, už asi tetie... 

1. Návšteva deckej nemocnice ("Ach! Chudák detičky!") 

2. Znovu stretnutie s Marlonom a ostatými Jacksonovcami (mám pocit, že sa ma snažil baliť...) 

"A pôjdeme ďaleko?" opýtala som sa. "Od Ameriky? Áno..." povedal a keď som sa chcela pozrieť do zošita, aké plány má zajtra, ihneď ho zavrel. Zošit sa s malou ozvenou zabuchol. "Ehmm- na Štedrý večer? Nechcel si byť s rodinou?" opýtala som sa. "Veď ty si moja rodina..." Usmiala som sa.  "Ale, neboj... Nebude to nič zlé. Bude sa ti to páčiť." hovoril. Som strašne zvedavá, čo vymyslel tento krát... (Tiež Vás dorazila tá čásť s tyčou?? :D) 

"Ráno nás čaká lietadlo, okolo desiatej... Môže byť?" opýtal sa. Prikývla som. "A..." ešte niečo som sa chcela opýtať, no voda v kuchyni začala tak strašne vrieť, že som to až počula. Ihneď som behala vypnúť ju, no z hrnca sa tak dymilo, že som hustý sivý dym musela odhrniavať rukou. Vtom sa tam nahrnul Michael. "Si v poriadku?" spytoval sa. Znova som len prikývla. Zrazu som pocítila malú pusu na líčku a pri uchu som začula slová, ako: "Si dokonalá..." Troška som sa pousmiala a bozk mu aj obätovala... 

23.12.2012; 10:23 

"A kde to vlastne ideme?" opýtala som sa. Od včerajšieho večera, mi to stále nepovedal a keď som sa ho na to zvedavo pýtala... USMIAL SA. Doteraz neviem, čo tým myslel, no čoskoro to predsa zistím, nie? Ale pristávať, sme mali až za pár hodín. Keďže som nevedela čo mám robiť, celú cestu som sa poyerala von oknom na oblaky a rozmýšľala nad článkom, ktorý mám napísať. Dali mi jasnú možnosť pošpiniť Michaelove meno! Viete si to predstaviť?! Odmietla som. Predsa mu toto neurobím! Hodiny, hodiny a hodiny rozmýšľania utiekli ako vody a ja som ani nevedela ako a už sme mali pristáť. Upozornili nás, že si znova máme zapnúť pásy, no ja som ho zapnutý mala celú cestu... Väčšina ľudí má veľké tlaky v ušiach, keď pristávajú, u mňa boli celkom v poriadku, ale mám abavy o Michaela. Pri pristávaní mi tak povne držal ruku... "Neboj sa, za chvíľu pristávame." povedala som. Michael sa len zasmial. "Ďakujeme Vám za cestu Našou spoločnosťou a..." "Konečne!" potichu vykríkol Michael, keď letuška hlásila pristátie. A keď som zbadala to, čo sa schovávalo za určite veľmi hrubými sklami Michaelovho súkromného lietadla... No, nechcem ani povedať, čo som si pomyslela...

"Ty si organizoval výlet do Afriky?!"

spýtala som sa a vyšpúlila som na ňho oči.