...TO VŠETKO?

"NAOMY!" skríkol. "Si hore?" Pomaly som rezlepila oči. Čože? "Naomy? Si v poriadku?" pýtal sa. "Michael?"  "To som ja... Pamätáš si ma? Si v poriadku?" spytoval sa. "Michael? Nie... Nenechaj ma... nenechaj ma odísť..." zastonala som. "Naomy? O čom to hovoríš? Nikde nejdem, neboj sa..." "Nie... Nenechaj... Nie..." stonala som. "Kde- kde som?" pýtala som sa. Hlava ma bolela... "V hoteli. Si v poriadku? Nikam nejdem, som tu s tebou..." povedal Michael. Jeho tvár som videla rozmazane, no jeho hlas spoznám aj so zatvorenými očami. "To- to... Bol sen?" pýtala som sa. "Čo bol sen?" spýtal sa on mňa. Rozplakala som sa. Ja neverím... To všetko... Všetko to bol len sen! Bol to sen! "Ja... Ani si nevieš predstaviť ako ťa rada vidím!" skríkla som. "Som tu- neboj sa..." povedal a silno ma objal. "Nenechám ťa odísť- nenechám! Budeš v poriadku." povedal. Jeho objatie bolo pevné, silné. Už som nemohla/nechcela... Nemôžem... Nedokážem byť už viac bez neho. Nechem aby odišiel! Nemôžem to dopustiť! Nikdy ho už nechcem pustiť! Plakala som viac a viac. Moje slzy mi po líci stekali rýchlo, takže z očí sa vynárali nové a nové... Michael ma silno obímal a opakoval: "Nikdy ťa nenechám odísť!" "Já... Nechela som ti ublížiť! Mrzí ma to!" plakala som. "Nie, netráp sa. Neublížila sa mi!" ubezpečoval ma, no  ja som nevedela prestať plakať. Bolo to ako sopka; horúca láva, ktorá z nej začala vytekať, sa nie a nie zastaviť a podobne ako zaplavila malú deidnku, láska zaplavila  moje srdce. Bola horúca, nežná a volala sa Michael. "To všetko... Bol to sen? Čo sa stalo?" opýtala som sa. Pomaly som sa začala upokojovať. "Áno... Odpadla si a..." "Bolo to také živé... Já... Nie... Prosím... Nenechaj ma odísť..." ďalej som sa rozplakala. To všetko... Ja tomu nemôžem uveriť! "Naomy, som tu... Nenechám ťa odísť." Michael ma silno chytil za plecia a pozeral sa mi priamo do očí. "Nenechám ťa odísť... Nikdy!" povedal. Zasmrkala som a Michaela som bezmyšlienkovite pobozkala. Keď som sa od neho odtrhla, nemohla som na nič myslieť. "MILUJEM ŤE! MICHAEL! MILUJEM ŤA!" kričala som. Bola som predsvedčaná! Nikdy ho nechcem stratiť! Aj som to povedala: "NIKDY ŤA NECHCEM STRATIŤ!"  Keď som zbadala Michaelov pohľad, zase som sa rozplakala. Nemohla som...    

Vtom Michael priblížil jeho hlavu k mojej. Boli sme tak blízko, že naše nosy sa seba len nežne dotýkali. Oči som mala zatvorené a tiekli mi z nich slzy, nie len smútku, ale čiastočne aj radsti... "Neopustím ťa." povedal. Okamžite (ani neviem prečo) som hlavu odtiahla a utrela som si slzy. Michael sa postavil a chytil ma vlhkú ruku, ako keby ma chcel požiadať o tanec. "Musíš si oddýchnuť..." Postavila som sa a z hotela sme odišli. Ešte, že to bol všetko sen... Nastúpili sme presne do tej istej limuzíny, ktorá nás priniesla na miesto Michaelovho prekvapenia. Keď mi otvoril dvere na aute ako správny džentlmen, niekto vykríkol: "Pozrite sa! TO JE MICHAEL JACKSON! A kto je ONA?" Z oslovenia ONA, vedľa Michaela Jacksona, ma až striasli zimomriavky... Celú cestu "domov", hoci som si nebola istá, ktorý "domov" mal na mysli, sme neprehovorili ani slovo. Myslím, že to, že celú dobu som mala hlavu opretú o JEHO rameno, hovorilo za všetko... proste som sa neplánovane zamilovala... Trochu mi k tomu dopomohol sen, na ktorý som sa snažila čo najrýchlejšie zabudnúť. Keď sme dorazili "domov", určite som spala. Samozrejme... Veď kto by nezaspal, keby vedel, že vedľa nej je jej osudová, teda, dúfala som, že osudová láska... Keď som konečne rozlepila oči, vôbec som si nepamätala, o čom som snila. Hneď som si všimla biely strop a krvavo červené steny pokryté obrazmi, ktoré som nepoznala. Videla som ich prvý krát. Bolo mi lepšie ako predtým- pocitovo. Bola som ohromená, a hlavne vtedy, keď som sa otočila a zbadala som JEHO. Nespal. "Ako si sa vyspala?" opýtal sa milo. Stále som nemala chuť sa veľmi usmievať, pretože po rozume mi stále behala myšlienka: TymanikdynesklamešTymanikdynesklamešTymanikdynesklameš... Prikývla som a hneď som sa pýtala ja: "Kde to sme?" hoci som vedela, že u neho doma. Bola som si na 100% istá... "Na Neverlande... Nevedel som, kam ísť..." povedal. Prikývla som. "Je to tu... pekné..." "Ďakujem. Čo si dáš na raňjky?"  "RAŇAJKY? Ako dlho sme tu?" Postavila som sa. ON sa na mňa vyplašene pozrel: "Nechcel som ťa budiť a..."  Há, hneď mi to došlo... "Musím... Musím ísť domov- ku mne domov... Prepáč, Michael." No ON sa rýchlo postavil. Bol taký rýchly, že som sa nestihla otočiť a on už na mne bol takmer prilepený... "Sľúbil som,. že ťa nenechám odísť..." povedal. Bola som pritlačená k stene, doslova.