MILUJEM ŤA!  

Skamenela som. Nevedela som sa ani pohnúť. "Já... Já..." Hmm... ACH, JAJ! Mám ho rada! Mám... No... Ja neviem... Neviem, netuším, neočakávala som to... Vôbec... "Nemusíš nič hovoriť." povedal a znova ma začal bozkávať. Bola to pravda... To, čo povedal, nebola lož... Pravda- cítila som to, dalo by sa povedať, dosť intenzívne... Bola to pravda... Nevedel prestať... Ja som nevedela prestať... Bolo to... Nedokázala som to... nedokázala som sa odtrhnúť, aj keby som chcela. Bola som... Nedokázala som sa ani pohnúť... "Nemusíš nič hovoriť..." odrazu povedal. "Já..." ja som sa zmohla len na Já... nemohla som sa ani pohnúť... nevedela som rozmýšľať... Nevedela som nič... v hlave mi stále znela veta: Ty ma nikdy nesklameš... Tymanikdynesklameštymanikdynesklameštymanikdynesklameš... Vtej chvíli som si nič neuvedomovala... Nič. Zabudla som kde som, aj prečo som tam, zabudla som KTO SOM, a kto je ten, čo ma bozkáva... Nie... Nič som nevedela. Skutočne, nemohla som so sebou robiť nič až do chvíle, kým sa odo mňa Michael znova neodlepil. Jeho oči sa na mňa stále pozerali a ja som nevedela čo mám robiť. "Emm..." Michael už sa neusmieval. "Prepáč..." povedal. Pohľad, už nemal taký sebaistý, sebavedomie mu kleslo až pod dno... Viac sa mi do očí pozrieť nemohol. Postavil sa a pomohol aj mne. Ruku, ktorú nastavil aby ma zodvihol som prijala. Keď som sa ocitla na nohách... BOL PREČ! Nikto vedľa mňa nebol! Nemohla som tomu uveriť! Ja... Nie! Nechcela som! "Michael!" zastonala som. Do ktorých dverí, pre boha, vošiel?! Ve´d okolo mňa ich bolo toľko! Cítila som sa, ako keby mi niekto dal nájsť v okrúhlej miestnosti roh! (Nie som Chuck Norris, jasné?!) "Nie, Nechcela som!" kričala som. "Prosím!" Nikto sa neozval. na chodbe som bola sama... Sama... Sama... Nemohla som v sebe udržať ďalšie slzy. Tie emócie sa vo mne nahromadili a... Neudržala som to... Proste sa to nedalo; rozplakala som sa. Moje vzlyky osamelosti, smútku a bolesti sa ozívali v celom dome...