FÁZA 2

"Choď spať, ty posera!" skričal niekto. Začudovane som sa pri dverách zatvárila. To bol ich brat? Prečo mu hovorí posera? "Máte ísť do ízb, povedala to mamka..." dopovedal neznámy. "Zase si volal MAMKE? Hmmm, čo? Posera..." Chudák, chlapec... pomyslela som si. Asi by som si nenechala len tak hovoriť ´Posera...´ Počula som, ako Marlon vstáva a jeho bratia tiež. Asi boli opretí o moje dvere... "AU!" zakričal neznámy. Asi ho zrejme drgli. Znovu buchli ďalšie dvere- zrejme ich. No niekto znovu zaklopal. "Marlon, už ma nechajte na pokoji!" zakričala som. No nebol to Marlon. Túto tvár, som nevidela keď sa ku mne všetci nasáčkovali, takže som bola predsvedčená, že to bol ten Posera. "Áno... Prepáč... Chcel som sa ospravedlniť za mojich bratov..." povedal. Začervenala som sa. Tento, bol vážne pekný... "Neospravedlňuj sa... To majú oni." Obaja sme sa zasmiali. "Som Michael." predstavil sa a podal mi ruku. Ruku som prijala a už na to, aby som mu ňou potriasla. "Ja som Barbora... Ale, hovoria mi Naomy..." oznámila som mu. Michael sa zamial. "No... Z toho ako si oblečená usudzujem, že nie si z New Yourku..." "Nie som." pokrútila som hlavou. Michael zahmkal. "A ja som zistila, že ti hovoria Posera... Prečo si tak necháš hovoriť?" spýtala som sa. "Sú to moji bratia a ja som z nich najmladší a..." prerušila som ho. "Viem aké to je..." Michael sa na mňa zadivene pozrel. "Ja som tiež najmladšia zo svojich bratov a sestier..." vysvetlila som mu. Usmial sa. "No... Takže asi vieš, aké to máme ťažké..." "No to máme..." pridsvedčila som mu. "Môžem...?"  "Jasné!" Pozvala som ho dnu. Zbitok večera sme sa rozprávali, aké to majú tí najmladší ťažké. Chvíľu mi vysvetľoval ich kultúru, no keď som mu povedala o tej zázračenj kovovej skrinke, strašne sa smial. "Z čoho sa tam smeješ?" opýtala som sa. Michael nebol schopný odpovedať... Až po chvíli. "Hovorí sa tomu VÝŤAH." povedala. Aha... Takže výťah... Rozprávali sme sa až do deviatej večer, až kým nepovedal, že musí ísť... "Dobre..." poďakovala som sa mu, že mi vysvetlil nejaké veci a on sa mi tiež poďakoval, že sa mohol takto zamiať... Keď odišiel, bola som ako v trense. Celú noc som nezaspala. Okolo pólnoci, mi znovu niekto zaklopal na dvere. Behala som otvoriť. "ČO JE? Hmmm... T ste vy?" A hádajte, kto to bol... Zvonu tí štyria bratia, no bez Michaela. "Kde ste nechali Michaela?" opýtala som sa keď som sa medzi nimi rozhliadala a jeho som nezbadala. "Zostal v izbe..." povedal Marlon. Sami sa pozvali ďalej a hneď sa aj vyzuli. Hm... Vedela som, že Michaelovi sa muselo niečo stať. Veď, sú to jeho bratia, ktorý mu pokojne nadávajú- mohli mu urobiť aj niečo horšie! "Hm... Chalani, ja som si zabudla niečo na recepcii, musím si ísť po to... Počkajte tu..." Samozrejme, že som nebehala na recepciu, veď ona už musí spať tiež, no behala som za Michaelom do izby. Zaklapal som, no nikto mi neotvoril. To je zlé znamenie! Vošla som dnu. Zo skrine som počula divné zvuky... Otvorila som ju a z tamaď sa na mňa vyvalil Michael, celý zviazaný a cez ústa mal lepiacu pásku. "Čo? Kto ti to urobil?" Ihneď som ho odviazala a pásku mu z úst pretrhla. "Ech! To boli chalani!" zakričal. "Musíme im to nejako..." "Odplatiť..." dopovedala som. "A mám aj plán!" Rozpovedala som mu svoj perfektný plán a Michael s radsťou súhlasil. "Ale teraz musím ísť za chalanmi, znovu sú u mňa a myslím, že tak rýchlo ani neodídu..."  povedala som a rýchlo sa ponáhľala za nimi. Keď som prišla do izby, sedeli tam a čakali na mňa. "Ahojte," pozdravila som sa. "A kde máš kufor?" Bola Marlonova reakcia. "Povedali mi, že ho musia nájsť, stratil sa im..." vymýšľala som si... "No, dobre, ale, už by ste mali ísť, nie? Michael na Vás určite čaká..." A znovu som ich vyhodila z mojej izby... O pár sekúnd sa Marlon vrátil. "Čo sa deje?" opýtala som sa. "Musíš Nás pomôsť! Zavreli sme Michaela do skrine a zviazali a on NEDÝCHA! Musíš Nám pomôcť!" "ACH! TO JE HROZNÉ! POČKAJTE,HNEĎ SOM PRI VÁS!" zavrela som dvere a išla som sa prezliecť. Strašne som sa rehlila- kedže toto bol Náš plán... Vtrhla som do izby, kde nad ním stáli a kľačali. "Dobre, všetci von!" skríkla som. Všetci vyšli vonku a zvedavo čakali. No ja som Michaela rozviazala, a spolu sme sa chvíľu smiali. Potom sme sa začali vyzliekať. Toto, bola druhá fáza nášho plánu... Keď už som bola skoro celkom vyzlečená, mala som iba podprsenku a gaťky, Michael na mňa pozeral ako na bohyňu. Pozrela som na neho. "Nič... Nič sa nedeje..." odpovedal, bez zadanej otázky. On sa vyzliekol a nechal si len slipy. Nemohla som si pomôcť a strašne som sa rozosmiala, no on ma zahriakol, že ma budú pučuť. Ľahli sme si do postele a čakali, kedy vojdú. Boli sme okolo seba pritúlený. Dvere sa začali pomaly otvrárať. Bol to Marlon. Keď Nás zbadal, nezmohol sa na slovo... "Prepáčte ja som si myslel... ja... no... O môj Bože!" kričal a zakrýval si tvár. Michaelova očakávaná scéna sa blížila- "To ma nemôžete nechať o samote ani pár sekúnd?!" "No... OMG!" Do dverí vošiel Tito a potom postupne všetci... No ako všetci prišli, tak sa aj všetci vracali späť. S Michaelom sme sa znovu začali rehliť.