PREČO TAM NIE SI??? 

S Bekkou sme sa, ani neviem ako, dostali do rpvých rád pred pódium. Všetci nadšene kričali: "MILUJEM ŤA!", "CHCEM ŤA!" či niečo ako "ZOBER SI MA!" ale to už som poriadne nerozumela... Dokonca sa odpútala sa Bekka a nemotorne poskakovala do rytmu. Na tento vianočný večierok sa dostavila aj Beoncé, pri ktorej sa Bekka išla roztrhať, Eminem, pri ktorom a neišel roztrhať NIKTO a ďalší... Bolo to naozaj zvláštne. všetci okolo mňa skákali, ale ja som sa uvoľniť nevedela... Možno preto, lebo som na tvári mala asi tonu make-upu, ktorá mi poriadne pridávala váhu  a šaty, pri ktorých, keby som len trošku naskočila, tak som celá odhalená... Nechápem, ako ma do tohoto vôbec Bekka dostala! Musela ma asi nejako zhypnotizovať, alebo niečo... No teraz, som mala perfektnú šancu na útek... Bekka ani nevnímala, že som tam. Celú dobu som sa na ňu pozerala, no ona ibe nadšene tlieskala Beyoncé. TERAZ! skríkla som v duchu. Vtlačila som sa medzi hromady ľudí skákajúcich a spievajúcich slová piesne "Run The World (Girls)".

 TERAZ! Postupne som sa vzdiaľovala a  Bekkynu tancujúcu postavu som už skoro  vôbec nevidela. ACH! vzdychla som si.  TERAZ, mi už len trebalo dostať sa úplne  preč z celého tohto večierku. A vtom...  Predstavte si to... Vločka... Druhá  vločka... Tretia vločka mi ľahko dopadla  na nos, no jej chlad som cítila, ako keby  ma niekto oprskal ľadovou vodou...  "Sneží..." zamrmľala som si. zrazu som  sa ocitla na úplnom konci tlačaiceho sa davu a dostala som sa na koniec. Obzrela som sa za Bekkou, no tú som už vôbec nevidela. Mám odísť? napadlo mi. Nechceš predsa Michaela vidieť, nie? argumentoval mozog. Ale duša, mu protirečila dosť silnými urgumentami: NAOZAJ, ho nechceš vidieť? Ehmmm, zamslela som sa. Pre dnešok, víťazí MOZOG. Urobila som pár krookv vpred, keď vtom sa začula: "A teraz, dámy a páni! Privítajte... MICHELÁÁÁ JACKSONÁÁÁ!" Na chvíľku som sa zastavila, obzrela sa. NAOZAJ ho nechceš vidieť? stále mi znelo v hlave. NAOZAJ! skríkol malý netvor, ktorý sa potajme skríval v mojej duši: NECHCEŠ HO VIDIEŤ! UBLÍŽIL TI! Odišla som. Aspoň raz v živote, by som mohla konečne pozerať na seba, nie? No vtom, sa poriadne rozsnežilo. Bola mi aj zima, no kľúče od Bekkynho auta, má ona... Chodila som stále v pred-pozerala som si na nohy- rukami som si ohrievala ruky-a môj cieľ, bol niekde úplne ďaleko od večierku a od pódia- od Michaela Jacksona- od Bekky, jeho vernej, asi najvernejšej fanúšičky. Zrazu som sa ocitla v lese. Zistila som to, keď som hlavu odlepila od zeme a pozrela sa pred seba. Zem bola jemne zasnežená studenými vločkami, ktoré mi chladili pokožku a mne bola zima viac a viac. Vošla som priamo do prostriedku lesa. Všade naokolo boli husté ihličnaté stromy.  V strede lesa, v ktorom som sa nachádzala, bolo počuť už len tiché bicie neznámej pesničky. Je to Michael? Eminem? Alebo dostala Beyoncé prídavok? rozmýšľala som.  Zbadala som lavičku a neváhala som a sadla som si na ňu. Rukami som sa stále ohrievala. Začalo snežiť hustejšie- vločky z neba padali, ako by Perinbaba skákala po vankúši; pierka z nej museli len tak lietať... Vtom okolo mňa prešiel zaľúbený mladý párik. Z očka sa mi vyšmykla malá slzička. Okamžite som si ju utrela. Bola som sama- osamelá ako vločka, ktoré mi pristávali na nose. "Ehmm, slečna?" ozval sa niekto vedľa mňa. Prudko som sa otočila smerom, odkiaľ som äcelkom známy) hlas počula. "Môžem si k Vám prisadnúť?" opýtal sa. "Samozrejme..." povedala som a uvoľnila som tiež trochu miesta. "Nie je Vám zima?" opýtal sa neznámy muž a už si dole dával kabár, ktorý mal. "Nie, nie... ďakujem, len si ho nechajte... Radšej nech je zima mne, ako Vám..." povedala som a silno som potiahla nosom. No neznámy si kabát dal dole aj tak. Vyzliekol si ho a natiahol ho na mňa, pri čom potichu povedal: "Budete chorá..." Jeho hlas bol sladký ako májové víno- jeho ruky jemné, ako hodváb..."Ďakujem Vám..." poďakovala som sa. Vtom som znova zacítila pohľad, ktorý na mňa neznámy upieral. Bol mi akýsi povedomí... Odkiaľ ho poznám.. "Naomy?" oslovil ma. Bola som v naprostom šoku... KTO TO JE??? "Michael?" neznámy prikývol. "Preboha," vzdychla som. Jeho pokožka bola poriadne bledá, o niekoľko čísel svetlejšia, ako si pamätám... "Č-č-čo... sa ti stalo?" spýtala som sa celá nesvoja, pri čom na Michaelovi nechala oči. Vtom na jeho perách zmizol úsmev, ktorý tam vždy trónil a vystriedal ho vážny a smutný pohľad. "Prepáč." vydralo sa z neho nakoniec. Presne som vedela, že to prepáč patrilo mne, no nebola som si istá za čo... Za to, že mi ani nepovedal, že odchádza? Za to, že som sa to musela dozvedieť od cudzej ženy? Za to, že mi za celú tú dlhé dobu nenapísal ani len slôvko? Za to, že ma nechal v izbe bez židneho varovania? Ako tak rátam, myslím, že to jedno ´PREPÁČ´ nespraví... "Prepáč mi, za všetko..." povedal. "ČO TU VLASTNE ROBÍŠ?!" opýtala som sa ja jeho. Michael sa na mňa začudovane pozrel. "A ty?" spytoval sa. "Já... Som sa chcela poprachádzať... Ale vieš, ja nie som celosvetová hviezda, ktorá by práve teraz mala stáť na pódium... Nie? Ja nie som človek, ktorý by ťa nechal len tak ležať v izbe a ja by som odišla niekde na druhú stranu Ameriky, však?" Michael zvážnel. "Prepáč..." opakoval. "A čo keď neprepáčim?" pozrela som sa mu do očí. Michael sa zase tak uprene pozeral do tých mojích, že som absolútne nevedela, čo si mám myslieť... TERAZ! kričala duša. POBOZKAJ HO! opakoval netvor vo mne. NIE! NECH PYKÁ ZA TO, ČO TI UROBIL! reval mozog. Čo mám robiť? A vtedy sa to stalo... Michael sa natiahol a jeho pery sa stretli s mojími. Vytvárali krásnu symfóniu ...LÁSKY...