ÚTEK

 "NAOMY, vráť sa!" 

"Prečo by som mala?" drsne som sa opýtala. Na päte som sa otočila a odišla. 

"Naomy! Okamžite sa vráť! Máš domáce väzenie! NAOMY!" no mama  kričala márne. Ja už som bola dávno za zabuchnutými dverami a utekala som z domu... 

...Takže... Volám sa Barbora Gelleur, ale veľmi často ma volajú Naomy. Som z Afriky. Konkrétne- z Alzirska, z Tindoutu. Nemáme tam veľa vecí... Vlastne skoro nič. Pochádzam z veľmi rozšírenej rodiny- sestra Sofie a Garry, bratia Opreh, Ur, Will a Retier. Z týchto mojich bratov a sestier, som najmladšia. Druhá najmladšia je Garry, s ktorou si veľmi rozumiem... Asi najviac... Z domu som si zobrala len šaty, drevenú fľašku vody, a štvrť chlebu, ktorý sme mali domy posledný... Utekala som cez cestu, vôbec som sa tu nevedela zorientovať, a to tu žijem celých 15 rokov! Asi preto, lebo mama, ma nenechala chodiť po meste, len ma posielala po vodu k mestskej malej fontáne, z ktorého voda pramení v nedeľu- každý týždeň. Do vtedy sme si museli vystačiť s vodou vo dvoch, alebo dokonca v jednej fľaške. A keď zvážim, že je tu strašne horúco a pitný režim treba dodržiavať... víde to tak, že k vode sa dostanem raz-dva krát za týždeň... 

Nastúpila som hneď na najbližšie lietadlo a vystúpila som až v New Yourku. Vždy som tu chcela byť! Bolo to krásne. Hneď, čo som vyšla z autobusu, ktorý ma doviedol až k nejakému, myslím, že tomu hovoríte HOTELU, som sa čudovala nad ľudmi, ktorý prechádzali okolo. Každý bol biely... Bledší než ja- PREČO? Nechápala som tomu. Ako to? Ja som zvyknutá, že každý v Alzirsku, bol hnedý, ako ja... Prečo boli týto ľudia biely? Autobus zrazu prudko zastal. "VYSTUPOVAŤ!" zakričal vodič a z vozidla som vyšla len ja. V rukách som pevne držala ružovo čiernu šatku, v ktorej boli poskladané veci čo som si zobrala z domu. Bola som staršne vyľakaná. Lepšie mi bolo v tom autobuse... hovorila som si. Vošla som do HOTELU, som také obrovské dvere. Obzerala som sa všade okolo seba. Vošla som dnu a tam som zbadala, ešte viac ľudí, než bolo vonku. Na rohu miestnosti bol stôl a nad ním visela ceduľa RE-CEP-CIA. Pod ceduľou sa nervózne prechádzala pani s niečím čudným pri uchu a kričala do toho- "JE MI TO JEDNO, pokiaľ nemáte rezerváciu nemôžem Vám pomôcť. Máme celé 10. pochodie zaplnené! Nemáme kde Vás ubytovať... HALÓ! HALÓ?" Keď si ma všimla, vecičku odložila a pozrela sa na mňa. "Chcela by som... IZBU..." povedala som neisto. "Máte rezerváciu?" opýtala sa recepčná veľmi prísne. Pokrútila som hlavou. "Prepáčte, ale nemám rezerváciu... Teraz som prišla z... Z Alzírska a..." Chcela som dopovedať, že nemáme tú čudnú vecičku, cez ktorú si zrejme vybavuješ nejakú veci, ale ona ma prerušila povedala- "Dobre, dobre... Nemusíš mi tu hovoriť celý tvoj životný príbeh... Máme plno." povedala. Otočila som sa a sadla si neďaleko na stoličku. Vzdychla som. Kam teraz pôjdem? Sklonila som hlavu. "Ale..." znovu začala pani recepčná a ukázala na mňa, že sa mám vrátiť. "Ale na desiatom poschodí je jedna voľná izba... Dám ti kľúče, ale musíš mi sľúbiť, že po chodbách budeš chodiť strašne potichu..." prikývla som. Urobím hocičo, lena by ma nechali tu niekde prespať... "Idem to oznámiť ochranke." povedala. Čo je to ochranka? Komu to išla povedať? Zbadala som ju, ako rýchlo šľapala k obrovskému čiernemu ujovi v čiernom obleku a skamenenou tvárou. Vedľa ucha mu trčala nejaká čierna šnúrka, ktorá viedla cez smoking a na očiach mal čierne okuliare. Niečo mu pošepkala do ucha a on zamyslene prikývol. Recepčná, zrazu ukázala na mňa a čierny ujo si zloži okuliare. prezrel si ma, a prikývol. UF! Pribehla ku mne pani recepčná a ukázala mi cestu. Zaviedla ma k nejakej veľkej kovovej skrinkea tam ma  nechala. Stisla tlačídlo 10 a vyšla von. Ešte raz mi zakývala a dvere sa zavreli. Chvíľu som stála a obzerala sa, no potom sa to so mnou znovu prudko pohlo. Čo to je?! Začala som panikáriť- silno som búchala po dverách, až kým sa neotvorili. V kabínke to zapípalo a dvere, ktoré sa zasúvali neviem kam sa otvorili a ja som okamžite vyšla von. Super- dobre, že som z toho vonku! Pozrela som sa do uličky. Úzka žltá chodbička, na ktorých boli asi tri dvere na každej strane. Z poslednej, zrazu vyšiel nejaký čierny chalan a silno zabuchol dvere. Pripúomenul mi tým môj útek... No keď ma zbadal, okamžite zaskočený vošiel dnu. Medzi tým som sa ja hrala s kľúčmi, ktoré mi dala recepčná. Bol na nej jeden kľúč, a kartička, na ktorej bolo napísané, zrejme číslo izba 666. Na dverách som to číslo hľadala a zbadala som ho až úplne vzadu- na konci. Vošla som dnu, aj keď som  asi dve minútky nevedela otvoriť dvere, nejako som si predsa poradila. Vyzula som sa zo slamených šľapiek, a pozrela sa na posteľ, na ktorej som mala spať. Zrazu niekto zaklopal. Išla som otvoriť dvere, no keď som ich otvorila, zbadala som toho chlapca, ktorý vtedy vyšiel zo dverí oproti tým mojím. Bol otočný chrbtom a myslím, že si niečo striekal do úst... Otočil sa. "Ahoj, pusinka," nestihla som zareagovať a on sa mi vtrepal do izba. No nebol sám. Za ním boli ďalší traja. "Koľko Vás je?" opýtala som sa úplne pokojná, pretože som bola zvyknutá na väčšiu rodinu. "5. Ale to ty predsa vieš..." povedala jeden za ním, ktorého som nepoznala. "A kde je  ďalší?" opýtala som sa, aj keď som mala v pláne ich všetkých naraz vyraziť z mojej izby. "V izbe, prečo?" "No, aby som Vám všetkým mohla zakázať, mi len tak chodiť do izby!" kričala som. Nastavila som dvere, aby vypadli, no ten chlapec z pod vesty vytiahol malú červenú kvetinku a tváril sa dosť čudne. Nastavil s ruku s ňou a predstavil sa- "Som Marlon." "A ja Marlona vyhodím!" skríkla som. A ten ďalší povedal- "Hej, sme Jackson 5- pretože sme piati... Ty si o Nás ešte nepočula?" Pokrútila som hlavou. "Nepočula..." povedala som. "A teraz vypadnite!" Prijala som Marlonovu nastavenú ruku, ale nie preto, aby som sa predstavila, aby preto, aby som ich vyhodila. Vyšli z izby a ja som si vydýchla. No ke´d som vošla do "obývačka" stále tam sedel Marlon s tou kvetinou v ústach a ležal mi na posteli. "Máš pravdu- nech sme sami..." povedala. Znovu som otvorila dvere a znovu- von z mojej izby letel ďalší Jackson... Priložila som ucho k dverám, aby som počula čo si hovoria. "Takéto baby žerem..." povedala Marlon a ozval sa neznámy hlas- "Ja som Vám hovoril, že to nie je dobrý nápad..." tvrdil.