"Mamííííí, už som domáááááá!" zakričala som. Samozrejme, nikto sa mi neozval. Mamka, bola pravdepodobne ešte stále v práci... Niekedy, si cením chvíľky strávené len so mnou, keď nikomu nemusím odpovedať na príhlúplé otázky, no teraz by som sa najradšej s niekým porozprávala. Erika ochorola, takže zavolať ju sem som nemohla. Dvere do izby sa rozleteli na môj povel- schytili som kľľučku a otvorila ich a ocitla som sa znovu vo svojej žiarivo žltej izbe. Urobila som, asi dva kroky a tvár sa mi zaborila do perín. No za mojím chrbtom som začula šuchotanie. Okamžite som sa otočila. Kto to môže byť? Tušila som to... Na to, že bolo šesť hodín večer, bola celkom tma, čo využila tajná postava. Rozhodla som sa oči z nej nespúšťať, aby som končene zistila, ako sa za mnou dostáva a ako sa vyparuje... Pozrela som na balkón na závesy, za zatvorenými dvierkami a stál tam ten muž. Čo, prepánajána, chce! Najradšej by som ho vyvreštila a vyhrešila, nech sa tu už v živote neukáže, no skôr ako som sa k tomu stihla dostať, všimla som si, že ležím na poskladanom papieri... Pozrela som sa pomaly pod seba- čo bola zase chyba... Prečo ja robím tie isté chyby?  Ja to na nervy, zvlášť, keď podvedome tuším, že keď sa pozriem stranou, reflexne zmizne. Ale ja som bola rýchlejšia... Ani neviem ako, ale rozbehla som sa na balkón tak rýchlo, ako keby som behala maratón. Znovu som schmytla kľučku, potiahla a stála som na balkóne. No muž, tam už nebol. Pozrela som sa dole balkónom a tam som ho zbadala... Videla som, ako behal preč. Pozrel sa na ľavú stranu, na pravú a zastavil čierne porše. Ešte naposledy sa pozrel smerom na môj balkón kde som stála a rýchlo sa zvrtol do auta. Auto mala čierne sklá a bolo strašne COOOOOOOOOL! Vodič, musel byť perfektný, keď si trúfol urobiť taký dlhý šmyk a dokázal dať tú najrýchlejšiu otočku v dejinách, čo nezvládol ani náš pouličný najlepší skejter... Dobrééé, myslela som si. Môj zrak, na chvíľu zamieril na cestu po ktorej bežal. Ešte som si všimla, že muž, pre mňa nepripravil len LIST, na ktorom ešte neviem čo je, ale o kúsok zábradlia na balkóne, si zrejme roztrhol smoking. Čupla som si a natiahla sa za kúskom látky- chatila som ho- MÁM TO! Jeho sako bolo čierne (ako som predpokladala) a na ňom boli tenké biele pásiky, ktoré skoro splývali so základnou farbou smokinga- čiernou. Ani som nemyslela na to, že som ho znovu strati, myslela som hlavne na to, že posledných pár mesiacov, sa asi s Erikou budeme môcť hrať na Scherlocka Holmesa a spoločne toho muža vypátrame a zistíme, čo po mne chce. Samozrejme, zdalo sa mi to viac a viac pritiahnuté za vlasy... Ale viac ma trápil ten LIST. Čo v ňom asi tak môže byť? Vošla som späť do izby a s nadšením som rozbali list a v duchu som si ho rýchlo čítala. Papier bol ružovkastý a rozsahovo, celkom malý. Stálo na ňom: 

Asi si o mne nepočula. Nikto ti o mne nerozprával. Tvoji najbližší, pred tebou skrývajú tajomstvo. Keď chceš poznať celú pravdu, opýtaj sa ich. Nie mňa... Nebuď spokojná s tým, čo teraz vieš. Pátraj po novom! 

ČO?