"ČO?" zhíkla som. "To sa mi snáď zdá!" skríkla Erika. "Konečne som u teba doma!" dokončila vetu. Pozrela som sa na ňu a po mojom pohľade okamžite stíchla... To nemôže byť pravda! To nie je možné! To sa mi určite len sníva! Pustila som Chuckyho na koberec v izbe a on hneď čo sa jeho labky dotkli zeme utekali s brechotom priamo za mamkou. Bolo počuť, ako uteká dole schodmi pričom breše, ako šialený. Samozrejme, chcel dať najavo, že je späť, nech nikto nie je smutný... Ale to, že som vošla do cudzých DVERÍ NA STRECHE, a vynorila sa v MOJEJ IZBE v skriňu, bolo naozaj veľmi, ohromne zvláštne... Stála som nechcela veriť vlastným očiam. Čo sa to tu deje? Síce som už chápala, ako sa tá osoba zjavuje na mojom balkóne, že to nie je žiadny superhrdina, ostávalo nám už len zistiť, kto to je, prečo za mnou chodí a ako rýchlo sa zjaví na balkóne... Ten človek musí byť extrarýchly, pokiaľ to vlastne je ČLOVEK...  "Óó, už ste doma? A... Myslela som, že prídete hlavnými dverami a nie skriňou... Boli ste vy vlastne vonku?" opýtala sa mamka, ktorá vošla do izby hneď po Chuckym, a keď zbadala naše ohromené tváre, stíchla. "No... Mami... Tiež sme si mysleli, že prídeme dverami... A vonku sme boli... Ale, len sme sa zastavili na streche a..." vysvetľovala som, no prerušil ma mamin vysoký hlas: "NA STRECHE?!" Prikývla som. "Nič sa Vám nestalo? Je všetko v poriadku? Čo ste robili na strechce, preboha?!" Pozrela som sa na Eriku. Tá zase na mňa a na mamku. Tak sme si pohľady striedali asi dve sekundy, až som sa ozvala: "Mami, všetko je v poriadku, nikto sa nezranil- ani Chucky," pozrela som sa na Chuckyho, ktorý mal vyplazený jazyk a šťastne kýval chvostíkom. "boli sme sa len pozrieť na výhľad... Nič sa nedeje..." Kývla som sa Eriku, aby sa ku mne pridala. "Áno, naozaj, nič sa nedeje, všetko je v najlepšom poriadku..." povedala a o krok sa posunula ku mne. Mamka sa na Nás zvláštne pozrela a odišla z izby. Erika si vzdychla a ja tiež. Šťastie, že sa neopýtala, ako sme sa dostali zo strechy sem CEZ SKRIŇU do mojej izby, ale pri dneskajšej večeri, ma táto otázka neminie... "Počuj," prihovorila som sa Erike. "nechceš u Nás dnes prespať? Aspoň uvidíš, že si nevymýšľam..." navrhla som. "Počkaj, zavolám mame a uvidíme..." Z vrecka vytiahla mobil a niečo si doň naťukala. Následne si ho priložila k uchu a ruku, ktorou ho držala, si podložila tou druhou. Pozrela sa na mňa a ozvala sa do telefónu: "Mami?" Chvíľu bolo ticho a potom pokračovala- "Vieš, ja som sa ťa chcela opýtať, či by som nemohla dnes spať u Saši... Hej... No, teda dúfam... Dobre... Čau." pozdravila sa. Nevydržala som to, a opýtala som sa: "Môžeš?" "Najprv sa máme opýtať tvojej mamky... Moja mamka súhlasí, ale záleží to to hlavne na tej tvojej..." povedala. "Neboj sa..." a mávla som rukou. "Určite nebude proti..." Bola som si istá. No keď sme jej povedali Náš SUPER nápad, jednoznačne povedala: "NIE." "Prečo nie? Veď... Ale však... Mamííííííí, notááááák!" prosíkala som. Mamka sa hýbala sem-tam, k sporáku a k umývadlu... Ja som sa hýbala presne za ňou a Erika znovu nehybne stála a prizerala sa, ako ja žobroním. "Prosííííím! P-r-o-s-í-m! Naozaj- P R O S Í M!" hovorila som to tak nahlas, že som myslela, že budem kričať. Musela som Erike dokázať, že mám zdravý rozum a teraz  sa neskytla vhodná sitiácia, no mamka mi ju vždy skazí. Ešte stále bola ticho a nevšímala si ma. Nezaskočila ma, že Erika sa ani nesnažila, veď mala pravdu- do súboja JA vs MAMKA, som sa musela vydať, naozaj len ja. "Mamííííí, prosííííím, však Erikina mamka súhlasí!" A po pár takých ďalších silných úderov pod pás, ako napríklad- "BUDEME POTICHU!" musela povedať- "No DOBRE..." "JUHÚÚÚÚÚÚ!" skríkla som. Už som úúúplne zabudla na tie dvere na streche a aj na to, aké to bolo čudné, že som sa z tameď dostala ku mne do izby, ale bola som aj zároveň rada, pretože po prvý krát som nemyslela na tú postavu za závesom...